Majstri ľudovej umeleckej výroby za rok 2026

Ústredie ľudovej umeleckej výroby (ÚĽUV) spoločne s Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky každoročne oceňuje päticu výrazných osobností, ktoré svojou prácou majstrovsky uchovávajú a rozvíjajú jedinečné prvky nášho kultúrneho dedičstva. Čestný titul majster/majsterka ľudovej umeleckej výroby sa udeľuje za remeselnú zručnosť, vysoké estetické cítenie, schopnosť samostatne tvoriť, prínos k zachovávaniu tradície, ako aj ochotu odovzdávať svoje zručnosti budúcim generáciám.

Tradičné remeslá sú na Slovensku stále živé, hoci ich prirodzená kontinuita bola po roku 1950 na dlhé desaťročia prerušená zákazom vykonávania súkromných živností. Dnešný priaznivý stav je aj výsledkom desaťročia trvajúcej systematickej starostlivosti štátu prostredníctvom ÚĽUV-u.

História udeľovania tohto prestížneho ocenenia sa datuje rokom 1959, keď vstúpil do platnosti zákon Slovenskej národnej rady č. 4/1958 Zb. o ľudovej umeleckej výrobe a umeleckých remeslách. Odvtedy až do dnešných dní získalo titul majster/majsterka ľudovej umeleckej výroby (ĽUV) 459 vynikajúcich tvorcov. Tento rok k nim pribudli ďalší piati. Spoločenský a odborný význam ocenenia podčiarkuje aj fakt, že prvok „Titul majster/majsterka ĽUV“ bol v januári 2025 zapísaný do Zoznamu najlepších spôsobov ochrany nehmotného kultúrneho dedičstva na Slovensku.

Nominácie na ocenenie každoročne predkladajú pracovníci úseku odborných činností ÚĽUV-u a finálny výber piatich laureátov z množstva vynikajúcich adeptov následne schvaľuje odborná komisia zložená z etnológov, výtvarníkov a dizajnérov. Vďaka titulu sa často anonymní tvorcovia stávajú rešpektovanými nositeľmi tradícií a inšpiratívnymi vzormi pre ďalšie generácie.

Dňa 24. septembra 2026 si v bratislavskom sídle ÚĽUV-u prevzali z rúk štátneho tajomníka ministerstva kultúry SR Tibora Bernaťáka ocenenia Vincent Bandúr v oblasti rezbárstva a tokárstva, Oliver Döme v oblasti džbankárstva, Róbert Hozák v oblasti drotárstva, Beáta Križanová v oblasti pletiarstva a Štefan Mlích v oblasti keramiky s dôrazom na belujskú hrnčinu.

Vincent Bandúr žije a tvorí v Považskej Bystrici. Vyrastal v prostredí obklopenom prírodou, ktoré výrazne formovalo jeho vzťah k materiálu i umeleckému vyjadrovaniu. Diela tohto autora sa vyznačujú precíznosťou, jemnosťou a dokonalým opracovaním detailov, pričom charakteristickým znakom jeho plastík je členitosť a skladateľnosť. Celoživotná tvorba majstra predstavuje výnimočné spojenie remeselnej virtuozity, výtvarného cítenia a hlbokého rešpektu k tradíciám. Svojou prácou hodnoty tradičného remesla nielen uchováva, ale ich aj tvorivo rozvíja a posúva do súčasného umeleckého kontextu, čím významne prispieva k zachovaniu a propagácii kultúrneho dedičstva Slovenska.

Oliver Döme pochádza z Modry – mesta s mimoriadne silnou a niekoľko storočí trvajúcou tradíciou keramiky. S remeslom prichádzal do kontaktu už od detstva, keďže atmosféra keramickej výroby bola v tomto meste prirodzenou súčasťou každodenného života. Vyučil sa v Slovenskej ľudovej majolike a v tomto podniku dodnes pracuje ako kruhár. Vyniká majstrovstvom pri točení nádob veľkých rozmerov. Svoje zručnosti neustále zdokonaľuje v každodennej praxi, ako aj v kontakte s kolegami a ďalšími nositeľmi remesla. Udržuje nažive tradičné technologické postupy a zachováva autentické tvaroslovie modranskej keramiky. Jeho unikátne diela sú v zbierkach kultúrnych inštitúcií a ako exkluzívne reprezentačné dary putovali do mnohých krajín sveta.

Róbert Hozák, rodák z Čadce, pokračuje v stopách svojich predkov ako predstaviteľ štvrtej generácie drotárskeho rodu Hozákovcov z veľkorovnianskej osady Ráztoky. Profesionálnu dráhu odštartoval v roku 1994, keď spolu s otcom začal obnovovať rodinnú tradíciu. Vychádzal z predmetov a dobových fotografií výrobkov svojho deda a pradeda. Drotárstvu sa dodnes venuje na plný úväzok a vo svojej tvorbe rozvíja charakteristickú hozákovskú estetiku, najmä príznačné špirály a esovité ornamenty. Tradičný sortiment úžitkovo-dekoratívnych predmetov úspešne obohatil o figurálne plastiky, opletanie nádob a drôtenú bižutériu, pričom precíznu prácu so železným či s pozinkovaným drôtom dopĺňa moderným galvanickým pokovovaním. Nápady a inšpiráciu čerpá najmä z priameho kontaktu s ľuďmi na remeselných jarmokoch.

Beáta Križanová z Nitry inklinovala k ručným prácam od detstva vďaka svojej mame a tete. Hoci sa v dospelosti venovala najmä šitiu, od roku 1990 prepojila svoj život s ÚĽUV-om, pre ktorý začala pliesť svetre podľa návrhov tamojších výtvarníkov. Jej tvorba vyniká precíznym žakárovým pletením bez voľných nití na rube a s použitím hrejivého česaného vlasu. Pri práci citlivo upravuje tradičné ornamenty a motívy z regionálnych výšiviek z rôznych oblastí Slovenska tak, aby proporčne sedeli do pletených vzorov. Vďaka svojej trpezlivosti dosiahla vysokú remeselnú úroveň, pričom najväčšou motiváciou pre ňu je radosť ľudí z jej hotových výrobkov.

Štefan Mlích pôsobí v Selciach pri Banskej Bystrici a jeho život a dielo sú pevne späté s umeleckým reštaurovaním a keramikou. Rekonštruoval a sám zhotovoval viaceré regionálne typy keramiky (majoliku, ľubietovskú, važeckú, pukaneckú, brežiansku a i.) a od roku 1993 zrekonštruoval zaniknutú tradíciu belujskej hrnčiny. Pri jej tvorbe striktne dodržiava tradičné technologické postupy a je verný aj tradičnej morfológii nádob. Pôvodné belujské motívy a nápisy citlivo pretvára vo vlastných kompozíciách, ktoré obohacuje o geometrické, figurálne či filozofické detaily na mieru objednávateľov, keď každý jeho výrobok je vnútorne precíteným originálom. Vďaka jeho neúnavnej osvetovej činnosti, kurzom a tvorivým dielňam zostáva vzácne kultúrne dedičstvo belujskej hrnčiny inšpiratívne a stále živé.