Jeho otec, dedo i pradedo boli kováči, no skôr než ho ohnivé remeslo mohlo chytiť naplno, prišiel zákaz prevádzkovania živností v 50. rokoch a on si k nemu nevytvoril vzťah. Oheň si ho však predsa len našiel. Ako učiteľ Základnej školy v Marhani sa roku 1976 zoznámil so Štefanom Tomečkom z neďalekej osady Dubie, učiteľom na dôchodku, ktorý sa venoval výrobe bardejovskej keramiky. Uchvátila ho a hneď si dal vyrobiť ťažký dubový zotrvačník a sám si zostrojil kopací hrnčiarsky kruh. Umiestnil ho v pivnici školskej bytovky, kde bývali, a začal točiť.

Výrobky vypaľoval v peci u Štefana Tomečka, no po roku, keď sa s manželkou – tiež učiteľkou – presťahovali do Kurimy, kde sa otvárala nová škola, si postavil na školskom pozemku svoju vlastnú poľnú pec. Ako sám vraví, trvalo mu učňovské tri roky, kým bol so sebou ako-tak spokojný. Následne od roku 1978 začína spoluprácu s ÚĽUV-om na výrobe bardejovskej keramiky, ktorú v tých časoch okrem majstra ĽUV Jána Frankoviča nik iný do ÚĽUV-u nedodával. Časom spolupráca prerástla do práce na plný úväzok a Tomáš Mihok načas zanechal zamestnanie v školstve. V Kurime si prenajal starý dom, zriadil si v ňom dielňu s elektrickým hrnčiarskym kruhom a postavil ďalšiu poľnú pec. Popri Štefanovi Tomečkovi sa dostal aj k majstrovi Frankovičovi v Bardejove, ktorý mu vždy poskytol cenné rady o technológii výroby. V 80. rokoch si Mihokovci postavili dom na mieste bývalej tehelne so zásobami vynikajúcej hliny, kde Tomáš Mihok skonštruoval aj svoju tretiu a štvrtú poľnú pec. Tá štvrtá bola už pod prístreškom, a tak sa v nej dalo páliť za každého počasia.

Ďalšiu etapu v jeho tvorbe predstavuje zadymovaná keramika. Dostal sa k nej po krátkej tvorivej pauze, keď roku 1989 opustil výrobu bardejovskej keramiky a začal robiť v pridruženej výrobe v Bratislave. Na jednom zo stretnutí s výtvarníčkou ÚĽUV-u Evou Kramplovou roku 1990, keď šli spoločne navštíviť majstra Jána Sklenára do Piešťan, dostal návrh, či by nevyskúšal výrobu zadymovanej keramiky, ktorú bardejovskí hrnčiari zanechali na prelome 19. a 20. storočia. Zaujalo ho to a po naštudovaní problematiky začal roku 1991 s jej praktickou výrobou. Po troch desaťročiach tak ÚĽUV obnovil výrobu zadymovanej keramiky, keď posledným majstrom, ktorý sa jej venoval, bol legendárny Ján Kováč zo Šivetíc.

Na zadymovanú keramiku si Tomáš Mihok postavil ďalšiu poľnú pec, technologicky riešenú rozdielne od pece na bardejovskú keramiku, a naplno sa pustil do výroby. Ako hovorí, najťažšie bolo dosiahnuť ideálne zadymenie a naučiť sa rozpoznávať teploty v peci podľa farby plameňa. Zadymenú keramiku zdobí hladením povrchu porcelánovým tĺčikom z mažiara, ktorým vytvára harmonické geometrické vzory aj graficky zjednodušené rastlinné motívy.

Nechodí na jarmoky, len na akcie v Bardejove a okolí, zadymovanú keramiku považuje skôr za artikel pre zberateľov, ktorí si ho nájdu. Od roku 2016 od hrnčiarskej výroby zo zdravotných dôvodov upúšťa, rád však posúva svoje skúsenosti mladším keramikom. V rámci zdravotných prechádzok, ktoré denne absolvuje do okolitých lesov, ho oslovilo drevo, a tak posledné roky zhotovuje aj drevené figurálne plastiky a pastierske palice.

Zdroj: Mikolaj, Tomáš: Majstri nového milénia [online]. Bratislava: Ústredie ľudovej umeleckej výroby, 2020 [cit. 2024-05-29]. Dostupné na: https://uluv.sk/kniznica/digitalna-kniznica/.

Roku 2017 mu bol za jeho aktivity, ktorými prispel k udržaniu dvoch tradičných druhov keramiky, ako aj starých technologických postupov, materiálov a tvarov, udelený titul majstra ľudovej umeleckej výroby.