Rozhovor s Dušanom Benickým
Redakcia
Dušan Benický (nar. 1949), absolvent Odbornej ovčiarskej školy v Záblatí, do roku 1998 zamestnaný v roľníckom družstve, sa v súčasnosti profesijne zaoberá výrobou artefaktov ľudovej kultúry). Výtvarne sa prejavil veľmi skoro. Jeho tvorbu ovplyvnila vlastná profesionálna orientácia a človek a zviera sa preňho stali hlavnými inšpiračnými zdrojmi – v drevorezbe i v maľbe na skle. Venuje sa im už viac ako tridsať rokov. Skoro prišiel na to, že spodobované treba prežiť, najmä ak tvorca chce zobraziť duchovnú podstatu veci. Tá je pre Benického jediným meradlom hodnoty diela, bez ohľadu na to, či je to obraz, alebo drevená varecha. O sebe tvrdí, že je babrák, ktorému sa to neveľmi darí, ale vzápätí s uspokojením dodáva: Dobre, že je to tak, veď keby som to vedel, stratil by som potešenie z malých radostí, ktoré mi toto snaženie dáva. Jeho diela vlastní niekoľko slovenských galérií a sporadicky pracuje aj pre ÚĽUV.
O tom, že jeho originálna tvorba je podložená vlastnou originálnou životnou filozofiou, ktorú dokáže vyjadriť pútavým obrazným literárnym štýlom, svedčí aj náš rozhovor.
Vyrastali ste vo vidieckom prostredí stredného Slovenska, v ktorom k prírodným materiálom nebolo ďaleko. Aké boli vaše prvé dotyky s drevom?
Možno vás sklamem, ale žiaden vreckový nožík ma neomínal v povojníku, ako to mnohí rezbári tvrdia, a ani ma príliš neopájala vôňa dreva. Skôr mi voňali valaskí chlapi, ktorí v preplnenom autobuse niesli svoje syrárske výrobky do mesta pre priechodské priekupkyne. Ich kyslo voňajúce kožúšky presýtené dymom a ovčinou ma tak opájali, že najradšej by som zahryzol do tejto zmesi oštiepkových pachov. Tak má voňať chlap – takto má voňať svet v krajine, kde sa hovorí, že v máji celý svet bryndzou smrdí. Výstrahy rodičov a učiteľov: „Keď sa nebudeš učiť, pôjdeš ovce pásť!“ boli pre mňa skôr odmenou za vlažný, ba až nepriateľský vzťah ku škole a autorite zvanej pedagóg.
Manuálnou zručnosťou som nijako nevynikal, dokonca moju prácu, plechovú krabičku na skrutky vyrobenú na pracovnom vyučovaní si učiteľ (ináč vychýrený kutil na preglejkové lampičky, ktorými zásoboval celý učiteľský zbor) ponechal ako ukážku práce žiaka-babráka. S týmto označením som sa celkom stotožnil a ťažkú hlavu mi to nerobilo, najmä keď som si všimol, že babráci sa pre svoju manuálnu neschopnosť dokážu veľmi čudovať nad chodom sveta. Učudovaný stále premýšľa, prečo práve tak, a nie inak. Kto sa nečuduje, myslí si, že vie, ale to nie je také jednoznačné. Babráctvo mi dopomohlo ešte k jednej pre mňa dosť podstatnej veci: vyrezávam zásadne ostrím k sebe, čo všetky stolárske a rezbárske bezpečnostné predpisy označujú za veľmi nebezpečné. Po mnohých drobných úrazoch som začal používať doštičku, ktorá sa prevlečie cez hlavu podobne ako zástera. Toto opatrenie mi umožňuje vyrezávať aj za pochodu, čo pri pasení oviec či jalovíc ináč nie je možné. Ale svoju rezbársku predstavu môžem dosť rýchlo a bezpečne zrealizovať.
To znamená, že práca v prírode a pri zvieratách je s vašou tvorbou nerozlučne spojená. Hovorí sa, že príroda je najlepšia učiteľka. Ako ovplyvnila vaše myslenie a tvorivosť?
Príroda učí mať zmysel pre mieru, neznáša úchylky, ktoré narušujú jej zákonitosti. Môžem to ilustrovať na jabloni, ktorú človek necitlivým pestovateľským rezom v snahe presvetliť korunu tak naruší, že pri najbližšom bohatšom zarodení môže kmienok rozčesnúť na dve časti. Strom rastúci v prírode dbá na to, aby mu nerástla žiadna haluz mimo jeho celistvosti, aby ho neprevažovala, aby ho nevyosila, a aj keď sa tak stane po mechanickom poškodení, snaží sa novým výmladom túto úchylku kompenzovať. Tento zákon pre mieru je platný aj vo výtvarnom umení a vo veciach, ktoré nás obklopujú. Častú chybu, ktorej sa napríklad výrobcovia črpákov dopúšťajú, je nepomer ucha k puterke; ak už nie v skutočnosti, tak istotne opticky sa črpák váľa. Snáď ešte väčšou chybou, s ktorou som sa stretol, je vysoko nasadené ucho s pompéznou výzdobou, z ktorého sa nedá napiť bez toho, aby si užívateľ neodrel líce alebo nebodaj nepichol do oka. Pri upozornení na túto chybu náš súčasník ledabolo kývne rukou a povie: „To nie je na užívanie, ale na ozdobu.“ Nuž, čo dodať? „Črpáky pre bocianov!“
Čo sa týka toho, ako sa vyvarovať chýb zo zlého rozloženia hmoty, vrelo odporúčam najmä začiatočníkom, aby si nerobili náčrty na papier v snahe stoj čo stoj to preniesť na drevo. Ľahko sa môže stať, že na svoj zámer celú horu vyrúbeš a vhodné drevo nemusíš nájsť. Prírodný materiál – štiep dreva – viac povie, pošepne, usmerní: „Toto môžeš, tu ťa nepustím! Nesmieš poprieť moju drevenú postať!“
Pasenie akéhokoľvek statku dáva okrem vizuálneho zážitku aj veľký priestor na premýšľanie. Každý problém môžeš prehútať, po mysli poprevaľovať, nazrieť naň spredu i odzadu. Dlhý čas si vypĺňam pozorovaním správania sa jednotlivých zvierat. Stádo má svojich predníkov i zadníkov, pažravých i skromných, bystrých i hlúpych, agresívnych i trpiacich. Sú medzi nimi dokonca aj priateľstvá; niektoré zvieratá v stáde sa vždy pasú vo dvojici a aj keď sa stádo pri nejakom vyrušení premieša, znova sa rýchlo nájdu.
Krava sa nám môže javiť ako prešpekulovaná, baran tvrdohlavý, koza vtipná. Je to také podobné ľudskému spoločenstvu, až to človeka nabáda ku kacírskej myšlienke, že Pán Boh nemá až takú veľkú fantáziu, keď nás urobil takých podobných iným tvorom.
V publikácii Maľovaný sen od Ireny Pišútovej sa môžeme dozvedieť, že po Alexandrovi Salzmannovi a rodine Landsfeldovej, ktorí pocitovo a pravdepodobne aj rodovo vychádzajú z habánskej tradície, ste s Alžbetou Korkošovou ako prvý nadviazali na tradíciu stredoslovenskej maľby na skle. Po sľubných začiatkoch sa po vás akoby zem zľahla. Až nedávno sa nám naskytla možnosť vidieť vaše nové práce. Čo spôsobilo túto dlhú odmlku?
Čo sa týka odmlčania – rodina, deti a ich výchova. „Zahniezdené vtáky nespievajú.“ Javilo sa mi, že maľba človeka dosť obmedzuje, neznesie výpravné scény, nedá sa tu nič oklamať, je podobná zrkadlu – ak si uhladený alebo prázdny, bude taký aj obraz. Ak by som mal maľované sklo prirovnať k literatúre, tak je to niečo menšie ako báseň, azda len metafora. Z prírodného inštrumentára je najlepšie prirovnanie k lastovičím hniezdam, nakoniec aj ich uloženie vysoko medzi stenou a stropom tomu nasvedčuje. Pri dlhšom pohľade na obraz-hniezdo musí nám niečo v duši zaštebotať, a ak to tak nie je, hniezdo je prázdne. Lastovička buď odletela, vypadla, alebo najskôr tam nikdy nebola. Hniezdo bez štebotu je ako píšťalka, ktorá nepíska, gajdy, čo nehudú. Viem ako výrobcu taká vec trápi, ako ho to vie odradiť. Preto vyzývam všetkých touto cestou, ktorí vlastnia moje obrázky a zdá sa im, že im to nešteboce, nech prídu ku mne. Sadneme si, otvoríme si vínko, zahľadíme sa, a ak nič, len ticho, tak ho vymením za štebotavý. Myslím, že každý vie, z akého materiálu si lastovičky stavajú hniezdo, nuž načo by bolo komu zarámované blato.
Vieme, že ste prísny k sebe, ale aj k práci iných. Čo vás trápi na súčasnom ľudovom umeleckom remesle?
Čo ma trápi na práci iných? Na túto otázku som si brúsil jazyk od začiatku nášho rozhovoru, ale akosi som vychladol. Prišlo mi na um jedno prikázanie, ktoré by som rád priradil k desiatim Božím: Cti si prácu iného. Ale predsa mi nedá, aby som nepovedal jedno podobenstvo o bačovi, ktorého sa pýtali, čo má najradšej: „Bryndzové halušky“, odvetil. A najneradšej? „Bryndzové halušky“, zopakoval. Veru, darmo my budeme cudzinca presviedčať, aké sú halušky dobré jedlo, keď mu ponúkneme akúsi gebuzinu s týmto názvom. I ten najhlúpejší človek, ktorý neoplýva vytríbeným vkusom, časom príde na to, či kvietok bol pravý, alebo gazdovský. Nuž, ak neviete, čo je to gazdovský kvietok – tak to je na gatiach prilepený kuracinec, na ktorý si človek nechtiac sadol.
Čo sa dá v tejto veci zlepšiť v ÚĽUV-e?
O ÚĽUV si aj ja niekedy obtriem hubu – možno aj zaslúžene, ale mnohokrát neprávom. Pri poslednej návšteve Bratislavy som navštívil viaceré predajne. Textil, koža a hlavne keramika sú štandardne na vysokej úrovni; ostatné remeselné výrobky mi zaváňali tak trochu fádnou estetickou sterilitou. Čo ale musím vyzdvihnúť je kultúra predaja. Vo všeobecnosti možno povedať, že predajne ÚĽUV patria k najkrajším predajniam na Slovensku. Na mňa pôsobia žensky čisto, trošku mi pripomínajú fertuchu vydajachtivej devy. Možno tu chýba štipka chlapského princípu – holuby sa lepšie predávajú v párikoch. A aby som nezabudol: veľmi dobrá vec sú aj remeselné a tvorivé dielne v priestoroch ÚĽUV-u.