Pochádza z rodiny, kde bolo vždy blízko ku kultúre. Rodičia podporovali deti v poznávaní Slovenska a radi s nimi navštevovali múzeá, festivaly a rôzne kultúrne podujatia. Mama bola navyše veľmi zručná, keď okrem paličkovania ovládala všetky textilné techniky, a pre svoju dcéru bola v tomto smere veľkou inšpiráciou. Iveta Žlnková absolvovala Matematicko-fyzikálnu fakultu Univerzity Komenského v Bratislave a následne pôsobila ako...
Pochádza z rodiny, kde bolo vždy blízko ku kultúre. Rodičia podporovali deti v poznávaní Slovenska a radi s nimi navštevovali múzeá, festivaly a rôzne kultúrne podujatia. Mama bola navyše veľmi zručná, keď okrem paličkovania ovládala všetky textilné techniky, a pre svoju dcéru bola v tomto smere veľkou inšpiráciou.
Iveta Žlnková absolvovala Matematicko-fyzikálnu fakultu Univerzity Komenského v Bratislave a následne pôsobila ako učiteľka matematiky. Zdravotný stav jej však na začiatku 90. rokov znemožnil vykonávať toto povolanie ďalej.
K paličkovaniu sa dostala na liečení vo Vysokých Tatrách, kde ju do tajov tejto techniky zasvätila rehabilitačná sestra. Hneď po návrate domov siahla po učebniciach paličkovania, najmä publikácii Víťazoslava Mišíka, a absolvovala tiež kurzy paličkovania u Ivy Proškovej v Krkonošiach a kurz tylovej čipky u Juraja Zajonca.
Ako sama spomína, sprvoti paličkovala na základe nákresov z časopisu Dorka a robila to „otrocky“ – aký bol nákres, taký ho dala na valec. Nevedela vtedy, že si má veľkosť nákresu prispôsobiť materiálu, s ktorým pracuje. Po kurze, ktorý absolvovala u Juraja Zajonca, ostala s ním v kontakte aj naďalej. A práve on ju naviedol, aby sa začala venovať aj rozkresľovaniu tradičných čipiek. Chcela sa totiž zúčastniť súťaže u Ivy Proškovej s hontianskou tylovou čipkou, konkrétne s čepcom z Hrušova, a na rozkreslenie vzoru oslovila práve jeho. On jej však povedal, že vzhľadom na to, ako intenzívne sa venuje paličkovaniu, si ho musí vedieť nakresliť už sama. A keďže na súťaž chcela veľmi ísť, týmto rozhodnutím ju de facto donútil, aby to vyskúšala. Samozrejme, že jej ponúkol následnú kontrolu i úpravu nákresu – každopádne na jeho popud sa prvýkrát pustila samostatne do analýzy tradičnej čipky a rozkreslenie ju inšpirovalo do tvorby ďalších vlastných nákresov.
Pri rozkresľovaní čipiek jej pomohlo matematické videnie skutočnosti. V minulosti ženy v regiónoch Hontu a Novohradu, na ktoré sa vo svojej čipkárskej praxi zameriava najviac, plietli čipky spamäti, „po holom vankúši“, čiže bez nakreslenej predlohy. Iveta Žlnková vniesla do transmisie čipkárskych vzorov systematickosť a precíznosť. Miluje najmä tradičné hontianske čipky, ktoré patria medzi najťažšie a zároveň najpôvabnejšie. „Preto som do dnešného dňa nepochopila, prečo si ich ženy dávali napríklad na spodné sukne. Veď je to hriech skrývať toľkú krásu pred svetom,“ hovorí s úsmevom i obdivom k ich práci. Výsledkom jej úsilia je zbierka desiatok nákresov a upaličkovaných kópií čipiek, ktoré zhotovila podľa originálnych cipiek, raciek a mrežiek, ako sa čipky v Honte dodnes nazývajú. V rukách mala aj vyše storočné čipky, ktoré boli stále pevné a každá bola originálna. V snahe zachovať ich bohatstvo pre ďalšie pokolenia prekreslila mnohé z nich na papier a pri spracúvaní postupov práce sa radila s mnohými odborníkmi, najmä však s Jurajom Zajoncom, ktorý ju k tradičných regionálnym vzorom priviedol. Toto svoje dielo odovzdala verejnosti v doteraz štyroch publikáciách zameraných na hontiansku a novohradskú čipku. Svojou prácou do dnešných dní výrazne prispieva k dokumentovaniu a uchovaniu tradičných vzorov paličkovanej čipky, čo umožňuje ďalším adeptom čipkárskeho remesla rozvíjať toto dedičstvo aj v budúcnosti.
V jej tvorbe nájdeme rozličné formy čipky, predovšetkým však rekonštrukcie tradičných hontianskych a novohradských čipiek, tylové čipky z Hrušova a Príbeliec, ale aj jej vlastné autorské návrhy čipiek. Zúčastnila sa na desiatkach kolektívnych výstav i samostatných autorských výstavách doma aj v zahraničí (Česko, Chorvátsko, Taliansko, Francúzsko, Estónsko, Nemecko, Holandsko, Grécko) a taktiež na mnohých súťažiach (z ktorých si pravidelne odnáša aj ocenenia), popularizujúc tak jedinečný odkaz našej čipky založený na bohatstve regionálnych typov.
Ak jej to dovoľuje zdravotný stav, rada sa venuje osvetovej činnosti. Od roku 1996 je členkou čipkárskeho klubu Pramene vo Veľkom Krtíš, ktorý dlhé roky aj aktívne vedie. Ako sama vraví, paličkovanie ju drží nad vodou.
V roku 2025 jej bol udelený titul majsterka ľudovej umeleckej výroby.