K zhotovovaniu košíkov zo slamy a z lieskových lubov sa dostal vďaka Viliamovi Miklašovi z Nitrianskych Sučian, keď ho zaujali jeho výrobky na výstave k výročiu prvej písomnej zmienky o ich obci roku 1999. Pochválil ich a dostal pozvanie, aby k nemu prišiel, že ho naučí robiť ich, lebo potrebuje mať nasledovníka. A tak hneď po odchode do dôchodku začal za ním chodievať spoločne s Ladislavom Caňom, Miklašovým švagrom, a pri pomáhaní sa pomaly učil.
Spočiatku sa zaoberal aj zhotovovaním košíkov z pílených lubov s dnom z preglejky, no príprava materiálu bola náročná, a tak od nich upustil. Verný však zostal slameným ošítkam opletaných spočiatku lieskovými lubmi štiepanými hoblíkom, dnes pedigom, ktorý sa mu zdá na stabilizovanie ošítky vhodnejší. Slamu si niektoré roky aj pestoval, ale nebola taká kvalitná ako od iných pestovateľov, a tak si pozháňal materiál od nich. S jeho spracovaním mu pomáha manželka, aktívna členka miestnej folklórnej skupiny.
Spoločne s priateľmi z Nitrianskych Sučian, predovšetkým výrobcom hudobných nástrojov Dušanom Hanesom, chodieval často aj na remeselné jarmoky v regióne i širšom okolí (Trenčianske Teplice, Topoľčany, Prievidza, Bojnice, Rajecké Teplice, Zuberec). V posledných rokoch je však demotivovaný, keďže veľkú konkurenciu cíti od veľkoobchodníkov, ktorí tlačia ceny košikárskych výrobkov príliš dole. A tomuto trendu podľahli často aj spotrebitelia, keď neuvažujú nad kvalitou a pôvodom výrobku, zväčša ich zaujíma len cena. Najlepšie na odbyt mu preto idú malé drevené detské píšťalky, ktoré začal taktiež vyrábať a ponúkať na jarmokoch.
Motiváciou do práce je preňho zachovávanie odkazu predkov. Kedysi v Nitrianskych Sučanoch plietli ošítky mnohí ľudia, keďže ich využitie v hospodárstve bolo rozmanité a často slúžili aj ako miery (merťuky, mece, merice). Ako sa vravievalo, ošítok muselo byť doma aj pre gazdinú, aj pre hydinu – len na kysnutie chleba ich mala najmenej šesť. Pokračovateľov však Ladislav Mokrý zatiaľ nemá, no o svoje košikárske skúsenosti je ochotný podeliť sa.