V kontakte s ľudovou piesňou a s hrou na hudobných nástrojoch bol už odmala v rodine a neskôr na základnej umeleckej škole. Počas vysokoškolského štúdia účinkoval v speváckej skupine folklórneho súboru (FS) Poľana, ktorú viedol prof. Milan Križo. Tu prvýkrát prišiel do kontaktu s fujarou – M. Križo vyrábal malé fujarky, na ktorých členov skupiny aj učil hrať. A nielen to – vysvetlil im tiež, ako fujarku rozobrať, vyčistiť, dotesniť, naolejovať. To bol pre A. Králika základný impulz na budúcu vlastnú výrobu nástrojov.

Už v zime roku 1984 si vypílil prvé bazy, ktoré si u výrobcu p. Hupiana vo Zvolenskej Slatine aj prevŕtal. Uňho videl aj kĺbové vrtáky – vylepšenie, ktoré využíva do dnešných dní pri vŕtaní zakrivených driev. Drevo na fujary aj píšťalky si dopĺňal postupne každý rok, ale so samotnou výrobou začal až v roku 1997 (dve fujary v ladení A). Výrobu konzultoval s kamarátom Martinom Gáborom z FS Poľana. V tom čase bol zamestnancom Výskumného ústavu lesného hospodárstva a viedol už spevácku skupinu FS Poľana. Po prepustení z práce bol jeden rok nezamestnaný a vtedy sa pustil do výroby fujár aj píšťaliek aktívne.

V roku 2001 nastúpil do Slovenskej agentúry životného prostredia v Banskej Bystrici, ktorá susedí s Literárnym a hudobným múzeom, kde som sa zoznámil s Milošom Šipkom. Ten mu navrhol, aby sa zúčastnil súťaže Instrumentum excellens v Detve, čo v roku 2002 aj spravil a hneď získal aj ocenenie. Na následnom štvordňovom stretnutí ¬výrobcov fujár, ktorí sa zúčastnili súťaže, spoznal kolektív vynikajúcich výrobcov a zároveň interpretov a stal sa jeho pevnou súčasťou. Do dnešných dní sa pravidelne zúčastňuje stretnutí fujaristov v Korytárkach a v Čičmanoch, považujúc ich za prospešné na výmenu skúseností s výrobou nástrojov a tiež na upevňovanie priateľstiev a rozvoj fujarovej komunity.

Na výrobu nástrojov používa najmä drevo bazy čiernej, ale aj jaseň, javor, agát, a ružu šípovú. Keďže materiál si dopĺňa každoročne, používa drevo, ktoré schlo minimálne sedem rokov. Po vypílení zatrie konce dreva akoukoľvek farbou (po zaschnutí druhýkrát), aby nepukali, a uloží ich v humne pri zemi, resp. do sena. Po roku ich prekladá pod strechu humna. Vŕta až suchý materiál, pretože si myslí, že sa tak pri sušení nedeformuje ako vopred predvŕtané drevo. Na vŕtanie používa klasické ručné nebožiece (cigánske vrtáky) rôznych priemerov (pri fujarách 16 – 34 mm, pri píšťalách 12 – 18 mm). Ak je drevo veľmi ohnuté, vrták upevňuje na už spomínaný kĺb (kardan), vďaka čomu môže vŕtať aj „do zákruty“. Hrubé časti vonkajšieho plášťa dreva hobľuje elektrickým hoblíkom, následne žiletkovým. Pri výrobe zvukotvornej časti používa rôzne nožíky, dláta, pilníky a šmirgeľ. Na klátik používa dobre vysušené drevo liesky a klátik napasováva do trubice ručne.

Ako aktívny muzikant si dáva záležať na zvukovej stránke nástrojov. V začiatkoch ich ladil podľa zmeraných dobrých nástrojov, dnes má už vlastné odskúšané miery, ktoré len mierne dolaďuje v závislosti od konkrétneho nástroja. Zvuková kvalita fujary podľa neho nespočíva v silnom „svišťavom“ rozfuku, pretože v takom prípade sa spodné tóny fujary hrajú na veľmi jemný dych a v hlučnejšom prostredí alebo v exteriéri zanikajú. Podstatnejšie podľa neho je, aby fujara hrala ľahko všetky tóny a interpret sa mohol sústrediť predovšetkým na hru. Samozrejmosťou je potom dobré vyladenie nástrojov, aby boli použiteľné aj v skupinovej hre.

Zvukovo sfinalizované nástroje najčastejšie zdobí leptaním kyselinou dusičnou. Ornamenty odpozoroval z nástrojov starých majstrov, neodkresľoval ich však verne, ale prispôsobil svojim predstavám štylizovaných kvetov a sŕdc. Na vyhladenú fujaru prekreslí vzory z pauzovacieho papiera, línie vyreže nožíkom s krátkou čepeľou a následne vyleptá ornament. Potom nástroj nalakuje šelakom a na záver vloží na pol dňa do parafínového oleja. Popri leptaní používa na povrchovú úpravu aj liehové alebo vodové moridlá, a to pri drevách s výraznou kresbou dreva, aby jej dal vyniknúť.

Všetky práce potrebné na výrobu nástrojov realizuje v pivničných priestoroch paneláku alebo vo svojom byte (leptanie kyselinou na balkóne). Aj preto si nemôže zatiaľ dovoliť realizovať všetky techniky, ktoré ho lákajú, napr. vybíjanie mosadzným plechom, ktoré je spojené so zvýšenou hlučnosťou. Okrem fujár, 6-dierkových píšťal a koncoviek vyrába aj kostené handrárske trojdierkové píšťaly, za ktoré opakovane získal ocenenie Instrumentum excellens. Od roku 2018 lektoruje školu výroby šesťdierkovej píšťaly a malej fujarky a od roku 2019 aj hry na ne (pre členov FS Poľana už od roku 1990).

Pri štatistickom zisťovaní počtu vyrobených nástrojov spred pár rokov uvádzal A. Králik vyše 240 veľkých fujár, asi 450 malých fujár, 850 šesťdierkových píšťal, 50 koncoviek, tri dvojačky a kostené píšťaly. S ÚĽUV-om začal spolupracovať v roku 2015 na podujatí Výrobcovia fujár v súčasnosti a svoje výrobky dodáva do predajní do dnešných dní.

V roku 2025 mu bol udelený titul majster ľudovej umeleckej výroby.