Kresba – kabanica
Kresba – kabanica
Huňa, Horná Poruba, začiatok 20. storočia. Huňa (kabaňa) je ušitá z domáceho tmavšieho (šedého) súkna. Okraje sú zdobené našitými farebnými vlnenými šnúrami. Charakteristickým znakom hune je vodorovný švík naprieč hruďou, ktorým sú naraz zošité predné diely a rukávy. Huňa je rovného strihu, z jedného kusa dvojitej šírky súkna, z ktorej sa dvomi nástrihmi oddelili rukávy od predných dielov. Hune sa nosili v zime vo všedné aj sviatočné dni. Šili sa aj z bieleho súkna, bielu huňu mal na sebe ženích pri sobáši.
Viera Škrabalová-Líčeníková bola výraznou slovenskou textilnou výtvarníčkou so širokým záberom tvorivých činností. V rámci pôsobenia v ÚĽUV-e sa Viera Škrabalová-Líčeníková venovala aj odevnej návrhárskej tvorbe. Kresbové návrhy módneho oblečenia nesú v sebe výzdobné prvky ľudového odevu ako sú výšivka alebo čipka, inšpiráciou bolo tiež tvarové riešenie ľudových odevných súčiastok. Kresby dokumentujú situáciu 50-tych rokov 20. storočia, kedy ÚĽUV úzko spolupracoval s vyšívačskými, čipkárskymi či modrotlačovými výrobnými družstvami. Touto spoluprácou medzi družstvami a návrhovými dielňami vzniklo niekoľko hodnotných modelov, ktoré prešli aj do bežnej výroby.
Súbor kresieb, ktoré sa nachádzajú v zbierke Múzea ľudovej umeleckej výroby, obsahuje najmä návrhy ženských denných a spoločenských šiat, tiež blúz. Súčasťou návrhov sú stručné popisy udávajúce materiál, strih a výzdobu odevov. Na zhotovenie šiat boli navrhované prírodné tkaniny – bavlnené, ľanové i hodvábne materiály.
Okrem návrhov a realizácií interiérových dekoratívnych a úžitkových textílií aktívne pôsobila najmä vo sfére divadla, filmu a televízie.