K rezbárstvu sa dostala až po pokusoch vtlačiť svoje pocity do hliny. Mäkký, poddajný materiál jej však nevyhovoval, nespĺňal jej očakávania z hľadiska potreby vyjadriť svoj vnútorný svet. Rezbárstvo je veľmi atypické pre nežné pohlavie a Mária Žilavá je prvou ženou, ktorá využívala drevenú hmotu ako výrazový prostriedok. Drevo jej tak učarovalo, že v krátkom čase prenikla do jeho tajomstiev a dokázala si ho natoľko podmaniť, že ju nemhlo ničím prekvapiť. Podarilo sa jej to až na prahu penzie, čiže pomerne neskoro, a predsa svojou tvorbou prispela k vývoju rezbárstva tak u nás, ako i v zahraničí. Prvé kontakty s drevom predstavovali pre ňu samorasty, kde rešpektovala prirodzenú formu materiálu. Potom sa jej tvorba posunula k tzv. totemom, pri ktorých vychádzala z prirodzeného tvaru dreva a reliéfne ho opracovávala zo všetkých strán. Nachádzala v nich bohaté rozvinutie myšlienok, využívala svojské riešenie námetu, ktorý rozvíjala po celej ploche. Každú hlavu spracovávala individuálne, bez schematizmu, a tým vytvárala celkový charakter totemu (Stĺp života, Starobinec). V reliéfnej tvorbe jej veľmi často nešlo o stvárnenie konkrétnej, reálnej situácie, ale prostredníctvom zobrazovaných postáv vypovedala o svojich pocitoch, o vnútornom prežívaní sveta. Do svojej rezbárskej tvorby premietla predovšetkým bohatý svet svojich predstáv a fantázie, ale i niektoré zážitky a skúsenosti. Zhmotnila v nej svoj prirodzený cit pre krásu, zdokumentovala úlomky zo svojho života. Na sympóziu vo Východnej vytvorila roku 1975 sochy Kľúč festivalu a Spev a opité, ktoré však podľahli zubu času.