Rozhovor s Jánom Kautmanom
Jozef Lenhart
Až do polovice 18. storočia bolo sklo určené iba pre zámožnú vrstvu obyvateľstva. Okruh zákazníkov sa rozšíril až koncom 18. storočia a v druhej polovici 19. storočia sa sklo dostalo už aj do vidieckych domácností. Podomoví predavači skla ho rozviezli z hút do vzdialenejšieho okolia, takže si ho mohli v primeranej kvalite dopriať aj bohatší sedliaci a krčmári prevádzkujúci šenky. V produkcii dominovala krčmárčina a v nej pijačky či komínky na pálenô, štvorhranné fľaštičky na trúnok, hrubostenné osemhranné poháre, ploché nádobky s uškom na svätenú vodu, vreckové ploskačky na pálenô, a pre domácnosti mucháre a malé petrolejové lampičky. Súčasťou tejto lacnej produkcie bol i luxusný tovar, ktorý predstavovali cechové, krstné či svadobné fľaše s dedikáciami. Dávali sa do daru aj s obsahom a boli zdobené podľa želania. Žiadna bohatá svadba alebo prijatie do cechu či životné oslavy sa bez nej nezaobišli. Nikomu nevadilo, že sa vyrábali z nekvalitnej skloviny, že v skle boli bublinky, že sklo nemalo dokonalý povrch. Naopak, dnes sa práve v týchto nedostatkoch skrývajú absolútne hodnoty, ktoré spoznávajú zberatelia a odborníci. Jedným z nich, ktorý sa nadchol prostou krásou slovenského ľudového skla, je Mgr. Ján Kautman. Profesionálne pôsobí ako zoológ v Slovenskom národnom múzeu. Zbierku skla buduje už dvadsať rokov.
Stredoeurópskou sklárskou raritou sú pijačky. Stretneme sa s nimi nielen na Slovensku, ale aj v severnom Srbsku, Maďarsku, Rumunsku, v oblasti Zakarpatskej Rusi, čiastočne aj v Poľsku a okrajovo v Čechách a Rakúsku. V podstate ide o pohárik na tvrdý alkohol. Za hornouhorské – slovenské sa považujú pijačky s valcovitým telom a pomerne dlhým krkom, zatiaľ čo pijačky vyrobené na Dolnej zemi majú telo výrazne baňaté. Vznikli ako špecifický nápojový tovar pre krčmu.