Adriena Pekárová, Zora Valentová
Pri pohľade na mohutné kopy masívnych dosiek a neopracovaného dreva v jednej zo záhrad Devína sa musí okoloidúci dovtípiť, že si ho majiteľ nepripravuje na tuhú zimu, ale má s ním celkom iné plány. Vysvetlenie a odpoveď sa nachádzajú neďaleko vo dvore a ateliéri, resp. dielni domu v pôvodnej vidieckej zástavbe, kde tento materiál nadobúda konkrétne formy podľa zámerov sochára Petra Strassnera.
Rodom Bratislavčan Peter Strassner (nar. 1954) je absolventom Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave, odboru reliéfne sochárstvo. V rámci štúdia sa oboznámil s rozličnými technológiami spracovania rôznych materiálov – kovu, dreva, kameňa, hliny. Spočiatku sa venoval sochárskej figurálnej tvorbe, modelovaniu portrétov a návrhom na medaily. Jeho „nová“ tvorivá cesta sa datuje od roku 1986, keď sa začal venovať nábytku. Prvú individuálnu výstavu mal v roku 1990 v Galérii Cypriána Majerníka v Bratislave a odvtedy vystavoval na viacerých miestach na Slovensku.
Bola to blesková inšpirácia. Mal som kus dreva, masív, do ktorého som vyrezal štyri nohy. Stolička nebola funkčná, nedalo sa na nej sedieť, bola to taká sochostolička. Urobil som viac variantov stoličiek a medzi kolegami sa to stretlo s pozitívnym ohlasom: „To je dobré, to je cesta.“
Od stoličiek som sa zakrátko dostal k tvorbe celých interiérov. Prvú objednávku som dostal na zariadenie krčmy U námorníka v Devíne v roku 1992, a to odštartovalo lavínu interiérov. Chvalabohu, lebo do galérie chodí málo ľudí, ale do krčmy každý.
Drevo je tu ľahko dostupné. V Devíne je zavedený plyn, nekúri sa drevom, a keď spadne strom alebo ho niekto vytne, nevie, čo s ním. Môžem si vyberať. Robím so všetkými druhmi dreva okrem ihličnatých – tie tu nerastú. Topoľ, vŕba – tie sú tu v lužnom lese; dub, hrab – v lese hore nad Kobylou; brest, orech, ovocné dreviny – marhuľa, hruška v záhradách.
Každé drevo má svoje určenie. Topoľ má nevýraznú textúru, preto ho opaľujem a používam ho na exteriérový nábytok – dopredu ho počiernim, lebo vonku by aj tak sčernelo. A navyše nepracuje, netrhá. Opaľujem ho propán-butánovým horákom, ktorý používajú izolatéri – strechári. Bol by obrovský hriech namoriť napríklad orech, lebo to je veľmi krásne estetické drevo, je to kráľ dreva, čo sa týka farebnosti. Aj čerešňa je krásne drevo.
Drevo si vyberám a tvarujem priamo v lese. Idem po lese a vidím – z toho stromu by bolo napríklad dobré kreslo. Ľudia ma považujú za čudáka, v každom strome vidím nábytok, stoličku alebo sochu. S drevom sa snažím viesť dialóg, neznásilňujem ho, aby nevyzeralo ako umelá hmota, kov, nejaký výlisok alebo čokoľvek iné, ale aby uplatnilo svoj tvar, štruktúru, aby zostalo drevom.
Ani jedna stolička nie je z jedného druhu dreva, napríklad na jednej stoličke môže byť použitá čerešňa, orech aj brest. Keď ich kombinujem, nechávam im ich pôvodnú farbu.
Drevo buď štiepam, alebo si potrebné tvary napílim. Používam jednoduché tesárske spoje – ako keď sa robí krov. Keď robím veľký kus nábytku, tak používam vruty do dreva 10 – 15 cm dlhé. Pôvodne sa používali len drevené kolíky. Keď je však nábytok v interiéri, kde sa často posúva, tak sa drevo vykýva a odtrhne. Vrut prikryjem zvrchu kolíkom, aby ho nebolo vidieť.
Sústružím poväčšine nohy, ale teraz už od toho upúšťam, lebo štiepané nohy majú zaujímavejší tvar, pripomínajú zvieracie nohy.
Starou technikou, vylievaním cínu do dreva, vytváram na stoličkách rozličné motívy – je to buď nejaký grafický symbol, alebo neurčitá forma pripomínajúca figúru, škvrnu, nejaké zviera – aby v užívateľovi podnecovali fantáziu. Tak môže donekonečna niečo nachádzať – niekto obdivuje štruktúru, iný tvar atď. Vylievať cínom sa dá do každého dreva.
Tradičný ľudový nábytok som špeciálne neštudoval, ale vždy, keď narazím na nejaký starý kus, napríklad na strednom Slovensku, vždy si ho s obľubou pozriem. Je na ňom individualita tvorcu, napríklad stoličky na dojenie kráv s tromi nohami sú urobené na rovnakom princípe, ale vždy je tá noha ináč nasadená – vidieť ruku človeka, ktorý to robil. Zdobený nábytok, na ktorom je použitá farba – to sa odráža vo farebných škvrnách na mojom nábytku.
Moje stoličky sú záhradné objekty, solitéry, suplujú sochu a navyše, dá sa na nich aj sedieť. Každá stolička má svoj názov, lebo pri každej z nich narábam s konkrétnou ideou. Nazval som ich napríklad Zvedavá susedka, Diablov prstoklad, Podvečer, Ťažké ráno, Večerné okno, Štvrtý pohľad – každý kus je individualita, nerobím rovnaké veci. Niektoré nábytky sú vyslovene zlomyseľné alebo nefunkčné alebo urobené s nejakou „zradou“, napríklad keď si človek sadne, prevrhne sa. Mám rád stoličku Diablov prstoklad – je to vlastne hudobný nástroj, ostrunená stolička. Robím ich trojstrunové alebo päťstrunové. Urobil som tiež stôl, ktorý mal kolíky rôznych veľkostí a fungoval ako xylofón, tiež sa na ňom dalo hrať.
Keď robím na objednávku, robím si podľa svojich predstáv, nijako ma to nebrzdí, neobmedzuje. To, čo robím, majú ľudia radi, a tak sa nemusím do niečoho siliť. Objednávateľ mi povie len základné údaje, napríklad že potrebuje stôl pre desať osôb. Teraz robím napríklad jednu zaujímavú zákazku – záhradnú latrínu á la Strassner. Zákazník prišiel s tým, že má záhradu, do ktorej je zovšadiaľ vidieť, a chce, aby bola latrína výtvarne riešená, aby to nebola len obyčajná búdka ako na stavbe, zbúchaná z dosiek. Veľmi rád robím také špecialitky, lebo sú výzvou, hodenou rukavicou. Aj objednávatelia prinášajú nápady, podnety. A to je dobré.
Mojím plánom je posunúť tvorbu do sochárskejšej polohy. Zmeniť program, to znamená nejako veci vyvíjať. Chcel by som robiť nábytok ako záhradný objekt, dať do toho viac mechaniky, aby jeho časti boli variabilné, aby sa ho dalo čo najviac meniť. Zostávam ďalej pri dreve. Je človeku najpríbuznejšie – takisto rastie a takisto hnije. Je to živý organizmus.