Juraj Zajonc
Počiatkom 70. rokov 20. storočia sa Slovensko zaradilo medzi európske krajiny, v ktorých sa začal intenzívne oživovať záujem o paličkované čipky. Získavanie čipkárskych zručností sa stalo súčasťou voľnočasových aktivít, neprofesionálnou záujmovou činnosťou.
Ženy a zriedkavo aj muži so záujmom o paličkovanú čipku sa už 60. rokoch, no v najväčšej miere od 90. rokov 20. storočia začali združovať do čipkárskych skupín. Na lokálnom, menej na širšom oblastnom princípe vznikali a dodnes vznikajú na Slovensku čipkárske krúžky a kluby. Majú rozlične rozvinutú organizačnú štruktúru a vlastné pravidlá fungovania.
Dôležitou zložkou aktivít každej čipkárskej skupiny je prezentácia jej činnosti v lokalite alebo oblasti jej pôsobenia a výmena poznatkov, skúseností s inými skupinami čipkárok. Tieto aktivity sa na Slovensku realizujú na lokálnej, oblastnej alebo celoslovenskej úrovni (s prípadnou medzinárodnou účasťou). Majú formu pracovného stretnutia, výstavy alebo čipkárskeho festivalu. Pri pracovných stretnutiach v podobe pracovných alebo tvorivých dielní si členky čipkárskeho krúžku alebo klubu pozývajú odborného lektora alebo čipkárky z inej čipkárskej skupiny, aby sa naučili pliesť nový druh čipky, osvojili si ďalšie zručnosti (navrhovanie paličkovaných čipiek, vyhotovenie technických nákresov čipiek), naučili sa zhotoviť kópiu tradičnej čipky a pod.
Stretnutia čipkárok, výstavy ich prác i festivaly paličkovanej čipky významne oživujú kultúrny život v mestách a oblastiach, v ktorých čipkárske skupiny pôsobia. Účasť na čipkárskych podujatiach mimo Slovenska je príležitosťou predstaviť krajinu cez tradičné i súčasné podoby paličkovanej čipky. Preto má súčasné čipkárstvo na Slovensku špecifické miesto v prezentácii kultúrneho dedičstva Slovenska.