Katarína Bajcurová
K výstave v Bratislave, júl – september 2003. Výstava bola venovaná zakladateľovi slovenskej sklárskej školy, svetoznámemu sklárskemu umelcovi Václavovi Ciglerovi a jeho žiakom. Bola návratom k princípom myslenia, ktoré Ciglerova škola na Slovensku založila, podnietila a šírila. Kam a akým spôsobom dokázali posunúť a transformovať myšlienky učiteľa niektorí z jeho žiakov, ktorí patria k popredným osobnostiam slovenského výtvarného umenia nielen v oblasti sklárskej tvorby, ale aj v oblasti konceptuálneho analytického a akčného umenia. Patria k nim M. Mudroch, V. Kordoš, A. Daučíková, Š. Pala, Z. Palová, Artprospekt P.O.P., J. Opršal, J. Gavula, A. Žáčko, J. Tomečko a ďalší. Václav Cigler prišiel do Bratislavy z Prahy s európsky otvoreným myslením, obohatený o hlboký rozhľad v súčasnom umeleckom dianí na širšej medzinárodnej scéne. Jeho ateliér sa pre mnohých stal skutočnou intelektuálnou dielňou, „školou myslenia“, „laboratóriom“ či „experimentálnou dielňou“. Ciglerova špeciálka na bratislavskej akadémii dostala označenie „sklo v architektúre“, na rozdiel od pražského ateliéru. Cigler pracoval s materiálom, ktorého „IQ“ sa mu zdalo „nekonečné“ – so sklom. Do svojej tvorby integroval nový fenomén virtuálneho priestoru a pohybu, vniesol do nej elementy konceptuálneho a land-artového myslenia. V tejto oblasti sa mu podarilo – hlavne v projektoch – nezávisle anticipovať princípy a idey, ktoré našli naplnenie v neskorších veľkorysých krajinných projektoch viacerých západných umelcov. Aj ku sklu sa správal sui generis konceptuálne: objekty, architektúry či priestorové a svetelné inštalácie projektoval ideálne, vopred počítal s výsledným optickým a kinetickým efektom diela. Podobne netradične chápal aj tvorbu šperku určeného pre krajinu tela. Pred svojimi poslucháčmi nastolil etický imperatív vytrvalého hľadania vlastnej cesty. Ciglerov ateliér sa stal v pravom zmysle tvorivou „dielňou“ – nad úlohami sa viedli spoločné diskusie, spoločne sa cizelovali zadania a kryštalizovali jednotlivé témy. Cigler bol toho názoru, že „umenie nie je možné učiť“, bolo možné ho spoznávať, hovoriť o ňom, pripomienkovať, prieť sa o vec. Ciglerovská tímovosť nielen učila formulovať a počúvať názory iných, ale hlavne viedla k uvažovaniu v kontextoch a súvislostiach. Základom bola práca v dvoch rovinách: úlohy úžitkové a voľné. Išlo hlavne o „monumentálno-dekoratívne“ práce pre architektúru a nápojové súbory určené pre sériovú výrobu. Začiatkom 70. rokov sa v Československu radikálne otočila spoločensko-politická a kultúrna situácia. Akékoľvek abstraktné hľadania sa vo voľnej tvorbe mohli odohrávať iba v „pustovníckom“ ateliérovom úkryte. Niektorí tvorcovia, ktorým bolo znemožnené vystavovať, zanechávali svoje diela, v ktorých bolo sústredené „gros“ ich abstraktného programu, vo verejnom urbanistickom a architektonickom prostredí, čím mohli pôsobiť na vedomie a formovať estetický vkus obyvateľstva. Od úžitkovej tvorby sa ideológia nežiadala, jej úlohou bolo materiálne stvárňovať funkcie životného prostredia, a tak sa tu experiment z času na čas toleroval. Aj preto mohli ako „úžitkoví“ výtvarníci prežiť normalizáciu síce nie ľahko, ale v zásade bez umeleckého zľavovania zo svojho programu. To bol jeden z dôvodov, že Ciglerovo oddelenie mohlo fungovať „relatívne“ nezávisle, i keď treba povedať, že osobná nevraživosť, politický a ideologický tlak zo strany vedenia Vysokej školy výtvarných umení sa postupne stupňovali a koncom 70. rokov ich už Cigler nebol ochotný znášať a „dobrovoľne pod nátlakom“ opustil školu a vrátil sa späť do Prahy.