Ágnes Schramm, Ľuba Belohradská
Autorka sa tvorbe umeleckého šperku venuje ako sochárka už od začiatku 60. rokov, čím sa vlastne stala aj zakladateľkou tohto odboru v slovenskom výtvarnom umení.
Erna Masarovičová (1926) po štúdiách textilu na Vysokej škole umeleckého priemyslu v Budapešti (1943 – 1944) a keramiky na Vyššej umeleckopriemyselnej škole v Bratislave (1946 – 1951) pokračovala vo svojom výtvarnom vzdelávaní na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. V rokoch 1951 – 1956 navštevovala sochársky ateliér Fraňa Štefunka. Erna Masarovičová je jednou z mála slovenských sochárov vôbec, ktorí sa v šesťdesiatych rokoch venovali v prevažnej miere komornej plastike. Svoje diela realizovala technikou odlievaného cínu, zváranej ocele a medi. A meď je i materiálom, z ktorého vytvorila prvé šperky nielen v rámci svojej tvorby, ale aj v dejinách súčasného slovenského výtvarného umenia vôbec.
Už v roku 1961 zhotovuje prvé kusy medených závesov na kruhu. Brošne a prívesky z rokov 1963 – 1965 komponuje plastickejšie, priestorovejšie a umiestnením kameňa aj farebnejšie. Guľôčkové a zvončekové prívesky vzdialene pripomínajú aj veľkomoravské šperky. Závesy s figurálnym námetom ženskej postavičky jemne asociujú maľby Marca Chagalla. Ešte stále používa meď, avšak už aj v kombinácii so striebrom.
Typológiu šperkov (záves, brošňa, prívesok) rozširuje o náramok. Od prvých kreácií z medi cez tenké strieborné krúžky a ľahké obruče až po tvarovo náročné široké náramenice.
V šperkoch zo sedemdesiatych rokov sa vracia k motívom a technológiám známym z predchádzajúcich rokov, avšak rozširuje ich o fenomén, ktorým sa zapísala ako unikum do dejín slovenského šperku. Ako sochárka si reálne uvedomila fakt, že nemôže prekonať bariéru, ktorá spočívala v technickej a remeselnej pripravenosti kolegov šperkárov, a preto našla iné riešenie. Šperky, ktoré zhotovuje zo strieborného plechu, sú príbuzné v téme aj výtvarnom stvárnení jej komornej sochárskej tvorbe. Novým prvkom je využitie starých strieborných predmetov (vreckové hodinky, príbory) na zhotovovanie šperkov. Lyžičky a vidličky – ich naberačkové časti i rúčky vykrúcaním, tepaním, vyrážaním, nastrihovaním a letovaním dostávajú nový tvar a funkciu. Týmito dielkami je dodnes ojedinelá v našom šperkárstve.
Od osemdesiatych rokov rozširuje svoj repertoár o ihlice a amulety. Zvyčajne predstavujú štylizované ženské a mužské tváre odlievané s bohatým ornamentom vlasov aj vystrihované jemné profily radené za sebou v jemnom reliéfe.
Aj najnovšie práce autorky si zachovávajú jej výrazný rukopis, ktorý spočíva predovšetkým v detaile každého šperku.