Ľuba Belohradská
Eva Cisárová-Mináriková (1945 Cífer) predstavuje z pohľadu výtvarnej histórie i kritiky mnohorozmernú osobnosť slovenského textilného umenia poslednej štvrtiny 20. storočia a prechodu do 21. storočia. Pôsobenie Evy Cisárovej-Minárikovej nie je vymedzené len existenciou jej textilných artefaktov vo verejných priestoroch, zbierkových fondoch galérií, vo výstavných sieňach doma i v zahraničí. Kľúčovú úlohu zohrala ako zakladajúci pedagóg Ateliéru voľnej textilnej tvorby na bratislavskej VŠVU (1990 – 2008). Tu v rámci veľkoryso vedenej koncepcie ateliéru upriamila pozornosť študentov okrem podnetov zo súčasného života a umenia na klasické dedičstvo európskeho historického textilu putovaním za jeho pokladmi. V rámci štúdia iniciovala ako novinku výučbu reštaurovania historického textilu. Aktívne spolupracovala pri zviditeľnení textilných tradícií Slovenska na kultúrnej mape európskeho historického textilu. Zaslúžila sa o revival diela najúspešnejšej uhorskej textilnej umelkyne z prelomu 19. a 20. storočia, návrhárky a vyšívačky Márie Hollósy (zhodou biografických okolností celoživotne spätou s Cíferom). Odborné zhodnotenie prínosu E C-M urobila výtvarná teoretička Eugénia Sikorová v samostatnej, nedávno vydanej monografii.
E C-M študovala na Strednej priemyselnej škole textilnej v Brne (1961 – 1965) na oddelení textilnej designatúry pod vedením prof. Bohdana Mrázka (novátora v kontexte československej tapisérie 60. rokov 20. storočia). Pokračuje vo výtvarnom štúdiu na bratislavskej VŠVU (1966 – 1972). Po dvojročnej prípravke u prof. Ladislava Čemického si študentka zvolí Ateliér voľnej maľby a gobelínu u prof. Petra Matejku. Štúdium na VŠVU završuje E C-M súborom voľných malieb a tapisériou.
V rokoch 1973 až 1985 rozvinula umelkyňa dialóg s historickou tapisériou. Postupne utkala štyri veľkorozmerné tapisérie, do ktorých vkomponovala jednak (doslovné technologické) citácie, jednak vlastné interpretácie fragmentov historických predlôh. Inšpirácie historickými tapisériami nadobudli pre E C-M celoživotnú platnosť.
Maľbotkanie – terminus technicus vynájdený samotnou výtvarníčkou – signalizuje zmenu autorskej paradigmy: E C-M uprednostní farebnú hmotu a jej výraz na úkor štrukturálnej možnosti väzieb. E C-M našla v použitých sieťových vreckách na zemiaky ideálne „vlákno“ s jagavou rôznofarebnou pestrosťou. Ďalší dotyk s týmto materiálom provokoval k stvárneniu prírodných, krajinárskych motívov. Úsilie vyvrcholilo monumentálnou tapisériou Nad Považím (1987 – 1988). Dôležitým materiálom sa umelkyni stal aj továrenský textilný odpad, ktorý našiel nový život v pracovných postupoch recyklovania.
Pre textilné objekty od začiatku 90. rokov je charakteristická viacznačnosť interpretácií a riešení. Umelkyňa sa vyjadruje v cykloch a vo voľných sériách: Kaligrafia (1990), Uzlografia (1993), Kaligrafický zápisník I. – IX. (1994 – 1997). Vznikajú kolážové textílie, ktorých základ tvorí netkaný textil. Tvorba smeruje k „textilným knihám“. E C-M sa sústreďuje na rodovú, rodinnú, profesijnú, regionálnu a lokálnu identitu. Textilné objekty ako Šlabikár (1998) a súbor Vzorkovníc zo záveru 90. rokov sú svojským archívom autentických fragmentov textilných artefaktov.
E C-M venovala pozornosť aj textilnej miniatúre. Realizovala ju v rozpätí od hravo dekoratívnych po reflexívne – „filozofujúce“ miniobjekty Malá výbava (2007).