Tkáčstvo

Základným výrobkom remeselných tkáčov i domácich tkáčok bolo hladké plátno v 2 – 3 hrúbkach podľa hrúbky nití. V domáckej výrobe na Slovensku ho v 20. storočí tkali z ľanových, konopných, vlnených a bavlnených nití. Súčasťou domáckej produkcie boli aj zdobené tkaniny, vzormi i spôsobmi zdobenia špecifické pre jednotlivé oblasti alebo lokality.

Pokým plátno sa tkalo ako metráž, pri tkaní vzorovanej tkaniny tkáčka vedela, aké bude jej použite. Tomu prispôsobila aj rozmery, vzory a kompozíciu dekóru. K výrobkom domáckych tkáčok patrili aj polovlnené a vlnené tkaniny (súkno). Kvalitu a následné použite jednotlivých druhov tkanín určovali nite. Najviac druhov domáckych tkanín sa tkalo a používalo do polovice 20. storočia. Potom produkcia ustupovala továrenskej výrobe.

Z uvedených druhov tkanín sa zhotovovalo niekoľko skupín textílií, ktorých použitie bolo dôležitou súčasťou spôsobu života obyvateľov dedín, zaoberajúcich sa v najväčšej miere poľnohospodárstvom. S ním i s inými pracovnými činnosťami boli späté hospodárske textílie, slúžiace na transport a úschovu plodín, krmiva pre zvieratá a pod. – štvorcové plachty so šnúrami, trakmi na rohoch na transport trávy, obrusy, plachty na prenášanie košov, sena, obilia, štvorcové obrúsky, prípadne so šnúrami na rohoch, na nosenie nádob s jedlom napr. na prácu na poli, vrecia na obilie, zemiaky, kapsy z vlnených tkanín i z plátna, ktoré používali napr. pastieri, drevorubači na nosenie odevov, potravín atď. Štvoruholníkové textílie (napr. vlnené pokrovce na zakrývanie koní, plachty na vozy s rozmerom zväčša 5 x 6 m, obrúsky na zakrývanie košov), zošité prípadne z viacerých kusov tkanín, sa používali aj na ochranu zvierat a transportovaných produktov.

S bývaním boli spojené bytové textílie, určené na prikrývanie nábytku, podlahy (napr. obrusy na stôl, handričkové koberce), na spanie (slamníky, posteľné plachty, obliečky na periny a na vankúše, vlnené prikrývky, plachty na prikrývanie ustlanej postele) i na špeciálne úžitkovo-rituálne účely (napr. kútna plachta, oddeľujúca posteľ rodičky v šestonedelí od ostatného priestoru izby; smrtná plachta na prikrytie mŕtveho v rakve alebo na prikrytie rakvy). Samostatný druh tkanín tvorili uteráky, používané pri osobnej hygiene i na výzdobu interiéru.

Veľkú skupinu textílií, zhotovených z domáckych hladkých i zdobených tkanín, tvorili odevné textílie. Zo súkna boli napr. haleny a kabanice – vrchné odevy, ktoré nosili muži aj ženy. Základ odevu mužov tvorili gate (so širokými nohavicami) z ľanového, konopného či bavlneného plátna alebo v horských oblastiach chološne (mali úzke nohavice) zo súkna, na východnom Slovensku nohavky (s úzkymi nohavicami) z bavlnenej, konopno-bavlnenej alebo ľanovo-bavlnenej keprovej tkaniny. Druhou základnou súčasťou mužského odevu bola košeľa, ktorá sa oblastne líšila najmä šírkou rukávov, formou úpravy krčného otvoru a výzdobou. Súčiastkami odevu žien zhotovenými z domáckych tkanín boli košeľa, rukávce, sukňa, zástera (z plátna, zriedkavo aj z vlnenej neubitej tkaniny), rubáš, stánka (spodný odev kryjúci prsia), živôtik, čepiec, pôlka, plachta a obrus na zakrytie hlavy i pliec, šatka na hlavu, kabátik.

Oblasti výroby na Slovensku

Územie Slovenska tvorili dve veľké oblasti s odlišnými druhmi domáckych tkanín. Na západ od línie miest Nové Mesto nad Váhom – Topoľčany – Vráble – Levice, v ktorej ešte začiatkom 20. storočia prevažovala remeselná výroba plátna, bolo domácke tkanie hladkého i zdobeného plátna rozvinuté málo. V časti Slovenska na východ od tejto línie sa od polovice 19. do polovice 20. storočia vyvinuli viac ako dve desiatky oblastných alebo miestnych variantov vzorovaných, takmer výlučne ľanových, konopných a bavlnených domáckych tkanín. Naopak, pri vlnených tkaninách, ktorých domácka produkcia bola už začiatkom 20. storočia výrazne nižšia než koncom 19. storočia, sa oblastné ani miestne odlišnosti nevyvinuli. Zdobenie vlnených prikrývok (pokrovcov) kockami, vytvorenými striedaním zvislých a vodorovných bielych alebo sivých a čiernych pásov, bolo rozšírené na celom území Slovenska východne približne od línie miest Myjava – Piešťany – Sereď – Pukanec – Šahy.

Západné Slovensko

Domácke tkanie sa tu vyskytovalo v oblastiach susediacich so stredným Slovenskom. Zdobené domácke tkaniny sú známe z území bývalej Trenčianskej, Nitrianskej a Tekovskej stolice. V okolí Trenčína tkali ešte v 60. rokoch 20. storočia z ľanovej, konopnej a bavlnenej priadze napr. uteráky zdobené pásikmi, jednoduchými preberanými vzormi i motívom rozmarín z útku zosúkaného z dvoch nití kontrastných farieb. V Trenčianskej Teplej tkali bavlnené obrusy s červenými a bielymi pásmi. V Požitaví, v okolí Topoľčian, Trenčína a Nového Mesta nad Váhom ženy tkali keprové pásy červenej, modrej, čiernej farby s bielymi, modrými a so žltými líniami, z ktorých si šili stánky. Viac takýchto kusov červenej, modrej, prípadne ružovej keprovej tkaniny s bielymi líniami a pásikmi v ploche zošívali do obrusov, ktoré sa používali ako súčasť odevu žien. V Tekove v obciach východne od Zlatých Moraviec tkali plátno na obrusy, zástery i na obliečky na vankúše zdobené ripsovými pruhmi a doplnené jednoduchými preberanými vzormi. Samostatný variant tvorili vzorované tkaniny z okolia Levíc, používané na obliečky na vankúše, obrusy, uteráky, pôlky, kútne plachty. Boli tkané zväčša keprovou väzbou a preberané motívy mali tvar listov lipy, ďateliny, srdca.

Stredné Slovensko

Najpestrejšia škála vzorovaných tkanín vznikala v tejto časti Slovenska v okolí Banskej Bystrice, Zvolena a Brezna a na území bývalej Zvolenskej stolice vrátane Horehronia, ktorého časť patrila do Gemerskej stolice. Tkaná výzdoba sa tu používala na širokej škále odevných a bytových textílií. Badať v nej vplyv remeselných tkáčov, ktorí pracovali v Banskej Bystrici ešte v 2. polovici 19. storočia (napr. používanie vzorov klinček a hviezda). Z tohto aj z iných zdrojov prevzatými alebo tkáčkami vytvorenými preberanými a brožovanými motívmi sa zdobili plátnové aj ripsové tkaniny, napr. zástery a pôlky na Horehroní, stánky i obrusy v okolí Zvolena a Detvy. Tkáčky v ich výzdobe v 20. storočí používali aj sýto farebné syntetické nite. V tkaninách sa však udržali aj staršie a jednoduchšie postupy a motívy výzdoby: napr. červené keprové tkaniny na obliečky zdobili iba pásiky a línie bielej, čiernej, žltej a modrej farby; v červených ripsových tkaninách to boli iba biele a čierne kocky a obdĺžniky, prípadne z nich vytvorené jednoduché motívy. Do ľudových zdobených tkanín tejto oblasti patrili aj riedke nevalchované vlnené tkaniny na zástery, ľanovo-vlnené tkaniny na prikrývanie pri spaní a na prikývanie postele i cedilá (kapsy zo slabo ubitého súkna s pásmi z tmavej vlny, často doplnené výšivkou tmavou vlnou) z povodia Čierneho Hrona.

Najstaršími známymi vzorovanými tkaninami v Honte a Novohrade boli plachty (ako súčasť odevu) a zástery s červenými plátnovými alebo ripsovými pásmi. Postupne sa škála vzorov zdobených tkanín v tejto oblasti rozšírila o vzory (i postupy výzdoby) z okolia Zvolena. Preberanú výzdobu mali rukávy ženských i mužských košieľ a záster, obliečky na vankúše a periny, obrusy, pôlky, kútne a smrtné plachty, plachty na prikrytie ustlanej postele, uteráky a i. Aj tu patrili k tradičným zdobeným tkaninám zástery z nevalchovanej vlnenej tkaniny a vlnené pokrovce. Z pestrofarebnej kupovanej vlny boli preberané vzory na rukávoch rukávcov i na
zásterách z plátna, tkané v niekoľkých novohradských dedinách. V Liptove tkali okrem bavlnených červeno-bielo pruhovaných tkanín na obrusy aj keprové tkaniny nazývané činovať (v hornom Liptove nosili v 19. storočí zelené a v okolí Ružomberka na dolnom Liptove biele keprové sukne). Výnimku tvorila len hornoliptovská obec Važec, v ktorej sa výzdoba tkanín vyvíjala pod vplyvom susedného Spiša. Okrem preberania tu vzory – najmä na tkaniny určené na odevy a obrusy – ženy tvorili aj mitmovaním.

Orava patrila k oblastiam Slovenska, v ktorých sa rozvíjalo plátenníctvo. Na predaj tu tkali v 18. a 19. storočí plátna v plátnovej i keprovej väzbe, z ktorých bolo vzorované napr. na periny určené párované plátno s modrým a bielym pásom.

Východné Slovensko

Tkaná výzdoba bola v tejto časti Slovenska najrozšírenejším druhom výzdoby textilu, keďže výšivka tu bola rozvinutá menej než v západnej a strednej časti nášho územia. Aj preto sa tu v porovnaní s nimi škála motívov, spôsoby tkania i výzdoby udržali dlhšie a vyvíjali dynamickejšie. Najrozšírenejšie bolo tkanie hladkého aj vzorovaného keprového plátna. Vo viacerých východoslovenských regiónoch sa v prvej polovici 20. storočia tkali keprové tkaniny s červenými a modrými alebo čiernymi pásmi, určené na obliečky na periny a vankúše. Za typický druh tkanej a tkaním zdobenej textílie východného Slovenska sa považuje družbovský ručník (pás vzorovanej tkaniny, ktorý mal počas svadby preložený šikmo cez hornú časť tela družba – slobodný mládenec spomedzi príbuzných alebo kamarátov ženícha, predstaviteľ slobodných mládencov a zástupca ženícha).

Pre Gemer boli okrem keprových tkanín charakteristické tkaniny v plátnovej väzbe s preberanou výzdobou v pruhoch na koncoch (pri pôlkach) a v ploche (pri ozdobených uterákoch –klinovníkoch). Špecifikom výzdoby tkanín z Gemera bol výskyt postáv ľudí a zvierat v škále vzorov.

Na Spiši tkali osobité ripsové tkaniny s červenými a bielymi, prípadne aj s čiernymi, so žltými a zelenými pásmi. Tieto tkaniny bývali aj doplnené preberanými vzormi. V prvej polovici 20. storočia sa zvislé vrúbkované pásiky – typické pre útkový rips – tkali v jednej tkanine v plynulo sa meniacich šírkach, čo dávalo tkaninám dynamický charakter. Štvoruholníkové kusy takýchto ripsových tkanín prišívali v Ždiari ako výzdobu na hornú časť rukávov rukávcov. Vo Veľkom Lipníku a v jeho okolí boli používané ripsové tkaniny zdobené preberanými pásmi. Vo viacerých spišských obciach tkali aj červené keprové tkaniny s bielymi, čiernymi, menej so žltými pásikmi, z ktorých šili sukne či manžety košiel. Výlučne v Ždiari tkali jemnú ľanovú tkaninu rantuch, v ktorej boli motívy vytvorené votkávaním hrubších bielych nití. V podtatranskej oblasti Spiša tkali vlnené pokrovce. V obciach Torysky, Vyšné a Nižné Repaše si ženy vyrábali zimušné chustky (šatky z neubíjanej vlnenej tkaniny ako súčasť zimného odevu). V oblasti medzi Gelnicou a Prešovom tkali ložníky (vlnené tkaniny s konopnou osnovou na prikrývanie pri spaní i na prikrývanie postele).

Rozsiahlu oblasť so širokou škálou regionálnych a lokálnych variantov zdobených domáckych tkanín tvorili územia bývalej Šarišskej, Abovskej, Zemplínskej a Užskej župy. V Šariši v okolí Prešova a Sabinova sa vyrábali tkaniny v plátnovej i ripsovej väzbe zdobené preberanými motívmi (častý bol štvorec, obdĺžnik, vlnovka, očko), a keprové tkaniny s farebnými pásmi. Boli určené na bytové textílie. V okolí Bardejova tkali keprové obrusy s úzkymi červenými, modrými alebo inofarebnými opakujúcimi sa trojicami pásikov. Od polovice 20. storočia v tejto oblasti Slovenska ustúpila bielo-červeno-modrá farebnosť vzorovacích nití používaná v preberaných vzoroch tkanín určených na chlebovky (obrúsky na prikrytie chleba, košíka a pod.), obliečky na periny, obrusy, pôlky, družbovské ručníky či prikrývky na ustlané postele a škála farieb sa rozšírila o ružovú, zelenú, žltú i o syntetické lesklé nite.

Výzdoba tkanín v tejto časti Slovenska na jednej strane rozvíjala vzory späté s tradíciou remeselného tkania vzorovaných tkanín, napr. bakačínov (ľanové cvilichové tkaniny s pásmi preberaných vzorov z bavlnených nití, najčastejšie červenej alebo modrej), ktoré tkali v Bardejove a Sabinove. Na druhej strane čerpala zo súdobých priemyselne vyrábaných tkanín. V Myslave a Nižnom Klátove napr. tkali ripsové zástery s preberanými secesnými a naturalistickými motívmi. Postupne však tradičné pásové komponovanie motívov nahradili preberané a brožované veľkoplošné vzory na bielom plátne, v dôsledku čoho viaceré z východoslovenských variantov domáckych tkanín stratili svoje regionálne znaky. Od polovice 20. storočia sa v tejto časti Slovenska rozširovali aj nové spôsoby tkania a druhy domáckych tkanín. Na Zemplíne v okolí Trebišova napr. po 2. svetovej vojne tkali čipkovinu (prelamovaná tkanina a ažúrová väzba), v 90. rokoch 20. storočia bavlneno-syntetické tkaniny s použitím chemlonu, slúžiace ako bytové textílie.

Domácimi surovinami na domácke tkanie na území Slovenska boli ľanové, konopné a vlnené nite. Ojedinelé sú údaje o používaní nití z kozej srsti a z vlákien žihľavy. Ľan sa tu začal pestovať v neolite. Ovčia vlna sa spracúvala na nite od bronzovej doby a konopa od železnej doby. Ručné pradenie ľanových, konopných a vlnených nití na vretene a na kolovrate bolo súčasťou domáckej výroby tkanín až do polovice 20. storočia, miestami i dlhšie.

Z troch akostných druhov vlákien, nazývaných napr. povesno – zrebe – klky (okolie Trenčína), sa priadli tri druhy nití a z nich sa tkali tri druhy plátna (napr. povesnové, zrebné a klkové), každé so špecifickým použitím. Vlnené nite sa zväčša priadli v dvoch kvalitách: na osnovu z čo najdlhších vlákien, aby sa pri tkaní súkna netrhali, a na útok aj z vlákien kratších. Útkové nite sa aj drugali – skrúcali menej silno a v opačnom smere než pri pradení. Takéto nite sa v súkne dobre splsťovali pri jeho ubíjaní vo valche.

Dovážanou surovinou bola bavlna, ktorá sa na Slovensku začala používať v remeselnej výrobe tkanín od 14. storočia. Do domáckeho tkania prenikla až v 19. a prvej polovici 20. storočia, pričom v ekonomicky rozvinutejších oblastiach sa jej používanie šírilo rýchlejšie. Používanie bavlnených nití, ktoré mali širokú farebnú škálu a odbremenili ženy od prác spätých s pestovaním a so spracovaním ľanu a konopy na vlákna (kúdeľ), podnietilo rozvoj tkania vzorovaných tkanín.

Pri tkaní hladkých pláten sa v závislosti od konkrétnych podmienok (napr. pestovania ľanu a konopy, finančnej dostupnosti továrensky vyrábanej priadze) a zvyklostí domáce a kupované nite kombinovali. Pretože s hladkou bavlnenou priadzou sa pri snovaní manipulovalo lepšie než s ľanovými i konopnými niťami a ľahšie sa v nej aj tvorila ziva, používala sa na osnovu. Zatkávanie osnovy z doma pradených nití bavlneným útkom bolo zriedkavé. Všeobecne rozšírené nebolo ani spájanie ľanových či konopných nití a nití z vlny do jednej tkaniny, ako napr. v polovlnených tkaninách, nazývaných napr. ložníky, ktoré slúžili ako prikrývky pri spaní, neskôr na prikrývanie postele.

V handričkových kobercoch sa v počiatkoch ich tkania (asi na prelome 19. a 20. storočia) používali ako útok tkaniny nastrihané na pásiky, ktoré sa prípadne spojili zošitím. Asi v 60. rokoch 20. storočia sa začali používať aj iné druhy továrensky vyrábaného textilu (napr. bavlnený úplet) i domácky farbený konopný motúz. V osnove hrubé konopné alebo ľanové nite postupne nahradila bavlnená priadza, od 70. rokov 20. storočia aj syntetické nespriadané vlákna s názvom chemlon.

Priemyselne vyrábané druhy syntetickej priadze (napr. umelý hodváb) sa v domáckych tkaninách uplatňovali do polovice 20. storočia vďaka ich farebnosti a lesklej úprave. Pri tradičných postupoch ošetrovania tkanín (napr. vyváraním) však uvoľňovali farbu, zrážali sa a tým tkaniny znehodnocovali.

Tkanie je spôsob tvorby textilu, pri ktorom sa nite osnovy striedavo mechanicky rozdeľujú na dve vrstvy (pri tkaní viacvrstvových tkanín aj do viacerých) a do vytvorenej štrbiny (nazývanej ziva) sa vkladá alebo sa ňou prevlieka útok kolmý na osnovu. Zmenou postavenia osnovných nití (napr. horné nite klesnú dolu a naopak) vzniká nová ziva a postup sa opakuje. Spôsob, akým sa nite osnovy a útku krížia, určuje väzbu tkaniny.

V domáckom tkaní na Slovensku bola najrozšírenejšia plátnová väzba, útková ripsová väzba (útok úplne zakrýval osnovu) a útkové keprové väzby (napr. diagonálny pravo- a ľavosmerný keper, lomený keper či navracaný keper, nazývaný rybia kosť). V týchto väzbách sa tkali hladké plátna vo farbách ľanových, konopných či bavlnených nití. Domácke súkna mali plátnovú väzbu.

Zmenou farby alebo kvality častejšie útkových než osnovných nití sa v tkaninách plátnovej väzby tvorili rozlične široké línie a pásy. Kombináciou pásov v osnove i v útku vznikali kockované plátna, súkna i handričkové koberce. V ripsových a keprových tkaninách bolo možné v základnej väzbe tkanín tvoriť vzory len zmenou farby a kvality útku. V ripsových tkaninách tak bolo možné vytvoriť škálu vzorov zložených zo štvorcov, z obdĺžnikov, krížikov. Útkom inej farby sa vytkávali v ploche plátnovej tkaniny malé, niekoľkoriadkové plôšky. Na Horehroní tak boli v plátne tvorené vlastnícke znaky i ozdobné motívy. Postupným zatkávaním útku v niekoľkých riadkoch vždy len do časti osnovy vznikla prelamovaná tkanina (nemala celistvý povrch). Tá vznikala aj pri tkaní ažúrovej väzby.

Plátnové i ripsové tkaniny sa zdobili aj postupmi, pri ktorých sa vzory tvorili na ich povrchu (na lícnej strane) zo samostatných nití vzorovacieho útku. Pri jednej skupine postupov vznikal vzor tak, že sa hrubší alebo farebne odlišný vzorovací útok v jednotlivých riadkoch v časti plátnovej tkaniny zachytával časťou osnovných nití, pričom ostával na lícnej strane. V Ždiari takto tkali rantuchy (jemné ľanové tkaniny na svadobné zástery, pôlky a sukne) zdobené vzormi z hrubšej bielej priadze. Vo Važci takto mitmovaním tvorili na bielom plátne červené vzory.

Pri druhej skupine postupov sa vzory tvorili buď po celej šírke tkaniny tzv. preberaním, alebo len v časti jej šírky tzv. brožovaním, pričom vzorovací útok prechádzal aj na rubovú stranu tkaniny. Pri oboch spôsoboch boli motívy zložené z riadkov, v ktorých sa jednotlivé útkové nite vťahovali do osnovy ručne, zväčša pomocou drevnej ihly (brožovanie sa označovalo aj ako vyšívanie pred brdom). Za každým vzorovacím útkom nasledoval útok základnej tkaniny. Po prebraní každého riadka sa rozdelenie nití pomocou motúzov a latiek alebo prútov prenieslo do zadnej časti osnovy (za nitelnice). Keď bol vzor prebratý (a utkaný) do polovice, rozdelenie nití v jednotlivých riadkoch sa prenášalo späť do prednej časti osnovy (pred brdo) a takto vzniknutou zivou sa prevliekal vzorovací útok (postup nazývaný odtkávanie). Týmto spôsobom vznikala z hľadiska tvarov i kompozícií pestrá škála motívov, idúca od jednoriadkových vzorov cez vzory zložené zo štvorčekov a malých obdĺžnikov, písmen až po rozvetvené kompozície, zložené predovšetkým z rastlinných motívov.

Všetky uvedené druhy doma tkaných hladkých aj vzorovaných tkanín sa zhotovovali na vodorovných rámových krosnách. Ich nosnú konštrukciu tvorili dva rámy, spojené pomocou čapov a klinov priečnymi brvnami. Vzadu bolo vodorovné otočné brvno na namotanie osnovy (zadný návoj) a brvno vpredu (predný návoj) slúžilo na namotávanie tkaniny. Na horných vodorovných trámoch rámov boli položené latky, na ktorých viselo bidlo a nitelnice, pohybujúce sa v škripcových kolieskach. Nitelnice slúžili na vytváranie zivy a boli ovládané nohami cez podnože upevnené v zadnom brvne. V bidle bolo uložené brdo, ktorým sa prirážal útok k osnove. Podľa tvaru a rozmerov rámov, umiestnenia návojov, šírky krosien i podľa spôsobu sedenia pri tkaní možno na Slovensku rozlíšiť napr. krosná s lavicou a bez nej, staršie krosná s horným predným návojom (naň sa tkanina priamo namotávala) a novšie krosná s dolným predným návojom (naň tkanina prichádzala z trámu pred brdom).

V domáckej výrobe sa používali krosná s dvomi, miestami aj s tromi alebo so štyrmi nitelnicami (pri tkaní kepru). Pokým remeselní tkáči tvorili vzorované štruktúry tkanín pomocou väčšieho počtu nitelníc, v domáckom tkaní bola väčšina spôsobov vzorovania založená na manipulácii s osnovou prstami pred brdom a na použití latiek, dosák, prútov a motúzov.

Pred tkaním bolo nutné pripraviť osnovu – súbor rovnobežných nití rovnakej dĺžky uložených vedľa seba – tak, aby sa nemohlo zmeniť ich poradie. Osnova sa pripravovala snovaním – omotávaním nití okolo klinov upevnených v stene budovy, vo verajach dverí alebo od 19. storočia namotávaním na krídlové snovadlo. Pri snovaní nite prechádzali cez činy – kliny, na ktoré sa nite alebo ich páry ukladali striedavo zhora dolu a naopak. Tak vznikal niťový kríž, určujúci poradie nití v osnove. Hotová osnova sa z klinov i zo snovadla zložila vo forme rukou pletenej retiazky z očiek. Pri navíjaní osnovy na zadný návoj sa očká spätne uvoľňovali. Potom sa nite osnovy podľa zamýšľanej väzby budúcej tkaniny navliekli do nitelníc a následne do brda. Pramene nití sa nakoniec zviazali s motúzmi na konci plátna, namotaného na prednom návoji.

Samotné tkanie sa začalo šliapnutím na podnož spojenú s nitelnicou, ktorá klesla, pričom sa zodvihla druhá nitelnica. Medzi niťami osnovy vznikla ziva, cez ktorú tkáčka prevlieka pomocou člnka alebo paličky útok. Brdom uloženým v bidle útok prirazila k utkanej tkanine. Súčasne šliapla na druhú podnož a postup sa zopakoval. Ďalšie úkony (preberanie, brožovanie a i.) záviseli napr. od spôsobu zdobenia tkaniny. Aby sa osnova pri tkaní ľanových a konopných tkanín nedrala a netrhala, natierali ju škrobom z múky, z rozvarených zemiakov, lojom či suchým mydlom.

Hladké plátna sa po utkaní bielili vyváraním v lúhu alebo bielením na slnku, pričom sa polievali vodou. Aby plátno zmäklo, nechalo sa mokré vymrznúť. Hladké a vzorované plátno i z neho ušité odevy sa mangľovali. Vlnená tkanina, zošitá z dvoch šírok, sa ďalej upravovala na súkno ubíjaním vo valche. Zriedkavo sa používala aj nesplstená (na Spiši, v Gemeri a Honte na vlnené zástery) alebo splstená len sčasti (napr. v povodí Čierneho Hrona na kapsy nazývané cedilá).

Nálezy praslenov, závaží zo zvislých krosien, a odtlačky tkanín na keramike potvrdzujú, že tkanie tkanín bolo na území dnešného Slovenska známe už v mladšej kamennej dobe (neolite). Na tkanie sa asi do 9. – 10. storočia používali zvislé krosná so závažiami, ktoré napínali zvislú osnovu. Produkcia tkanín, na rozdiel od iných oblastí spracovania surovín a výroby predmetov dennej potreby i exkluzívnych výrobkov (napr. kováčstvo, hrnčiarstvo, šperkárstvo), existovala až do stredoveku ako domácka výroba. Spracovanie textilných vlákien na nite a tkanie tkanín bolo úzko späté s poľnohospodárstvom. Tkáčstvo ako remeslo sa od neho začalo oddeľovať až v 12. – 13. storočí. Z tohto obdobia pochádzajú údaje o tkáčoch špecializovaných na tkanie ľanových, vlnených a hrubších tkanín, napr. kobercov.

V stredoveku sa remeselná výroba tkanín, organizovaná v cechoch, rozvíjala predovšetkým v mestách. No samostatné tkáčske cechy boli zakladané až v novoveku a bolo ich pomerne málo. To preto, lebo tkanie plátna bolo stále zabezpečované predovšetkým domáckou výrobou. Od 16. storočia začali tkáči pracovať aj mimo slobodných miest v malých mestečkách patriacich zemepánom. V 18. storočí produkcia remeselne vyrábaných tkanín stúpla tak veľmi, že v niektorých mestách bolo aj viac ako 100 tkáčov. Produkcia plátna ako produktu domáckej i remeselnej výroby bola už v 15. storočí (okolie Bardejova) a najmä v 18. storočí v niektorých oblastiach (napr. Spiš, Orava, Šariš, Liptov, Gemer) taká veľká, že dala podnet na vznik plátenníctva – samostatného odvetvia obchodu s plátnom.

V 19. a začiatkom 20. storočia pôsobilo mnoho remeselných tkáčov v mestách i na dedinách v časti Slovenska na západ od línie miest Nové Mesto nad Váhom – Topoľčany – Vráble – Levice. U nich si ženy dávali tkať plátno z doma pradených nití. Približne na prelome 19. a 20. storočia, v snahe udržať tkáčske remeslo, začali tkáči pôsobiaci v tejto časti Slovenska vyrábať pre vidiecke obyvateľstvo tkaniny s pestrofarebnými pruhmi preberaných vzorov. Na východ od uvedenej línie bolo rozšírené domácke tkanie, ktoré bolo prácou žien.

Do 19. storočia tvorilo škálu domáckych tkanín súkno v prírodných farbách ovčej vlny a konopné i ľanové plátno. V 18. – 20. storočí mali vplyv na zvýšenie kvality doma tkaného plátna aj cieľavedomé snahy štátu a rozličných inštitúcií zamerané na jej skvalitnenie. Najrozsiahlejšou bola zveľaďovacia akcia iniciovaná panovníkom Jozefom II., v rámci ktorej na územie dnešného východného Slovenska pozvali dvoch tkáčov a troch pradiarov z Čiech. Usadili sa v Košiciach, Prešove a Levoči a v rokoch 1786 až 1795 učili miestne dievčatá priasť tenšie nite a tkať kvalitnejšie plátno. Vplyv tejto akcie bol ešte v 20. storočí badateľný vo vysokej kvalite domáckych tkanín na Spiši, kde sa počas nej vyškolili dievčatá zo 199 obcí.

V 2. polovici 19. storočia sa začala rozvíjať domácka výroba vzorovaných ľanových, konopných, neskôr i bavlnených tkanín. Podľa podoby motívov, farebnosti na základe špecifických postupov zhotovenia možno v 1. polovici 20. storočia na území Slovenska odlíšiť 29 oblastných variantov vzorovaných domáckych tkanín z nití rastlinných vlákien. Podnetmi na vývoj jednotlivých variantov boli oblastné či lokálne tradície domáckeho i remeselného tkáčstva (napr. vplyv vzorov z remeselných tkanín), dostupnosť rôznofarebných bavlnených, v 20. storočí aj syntetických nití i priemyselne vyrábaných tkanín. Ich výzdobu domácke tkáčky napodobňovali alebo sa ich v čase nedostatku snažili ručne zhotoviť z domácich surovín (napr. tkanú čipkovinu).

Domácka výroba hladkého i vzorovaného plátna bola súčasťou spôsobu života obyvateľov dedín približne do polovice 20. storočia. Zmeny v organizácii poľnohospodárstva v dôsledku združstevňovania, ktoré spôsobili zánik pestovania ľanu a konopy, zvyšovanie zamestnanosti obyvateľov dedín v priemysle, ako aj zmena spôsobu odievania viedli k zníženiu množstva doma tkaných tkanín, z ktorých veľkú časť nahradili továrensky vyrábané tkaniny. Domácke tkaniny (plátna) mali od polovice 20. storočia predovšetkým dekoratívny význam. Boli to buď interiérové textílie (obrusy, prikrývky, koberce s útkom z pásov tkaniny), prípadne zdobené súčiastky (napr. zástery), alebo časti tradičného odevu (napr. rukávy, manžety košieľ a rukávcov).

Pokým oblastné druhy domáckych ľanových, konopných a bavlnených tkanín sa od začiatku 20. storočia stále výraznejšie odlišovali, vlnené tkaniny, ktoré nikdy nemali výrazné regionálny znaky, sa začali zo škály domáckych tkanín vytrácať. Najdlhšie sa v nej udržalo, v horských oblastiach stredného a východného Slovenska až do 60. rokov 20. storočia, domácke súkno, z ktorého sa šili chološne – mužské nohavice, tvoriace súčasť tradičného odevu mužov.

Ručná výroba tkanín v ÚĽUV-e nadviazala na zdobené domácke ľanové, konopné a bavlnené tkaniny z niektorých oblastí tradičného domáckeho tkania. Pre potreby ÚĽUV-u ich tkali domácke tkáčky v Tekove,
Liptove, v okolí Zvolena, na Horehroní, na Spiši, v okolí Košíc a Prešova. Vzorované tkaniny z oblastí, v ktorých v čase vzniku ÚĽUV-u ich domácka výroba už neexistovala, zhotovovali v iných oblastiach: napr. tkaniny so vzormi zo západného Slovenska tkali v Polomke na Horehroní. Tkaniny boli zdobené motívmi totožnými s výzdobou tradičných tkanín alebo farebnosť a kompozícia vzorov bola v detailoch upravená. Pri tvorbe výzdoby tkanín sa využívali postupy známe z ručného domáckeho tkania: plátnová, ripsová a keprová väzba, tvorba motívov preberaním, prípadne brožovaním.

Sortiment ÚĽUV-om produkovaných tkanín tvorila spočiatku vzorovaná metráž a vankúše z takýchto tkanín. Postupne sa sortiment rozširoval o tkaniny zhotovené podľa návrhov Violy Thainovej a Oľgy Koreňovej. Boli to predovšetkým obrusy a úžitkovo-dekoratívne prikrývky na stolový nábytok. V 60. rokoch 20. storočia O. Koreňová obohatila škálu výzdobných postupov o ažúrovú techniku, používanú v okolí Trebišova. Navrhované dezény tkanín postupne prekračovali tradičnú motivickú a kompozičnú škálu a tvaroslovím stále viac korešpondovali so štýlom súdobého interiéru. Opustili motívmi a farbami často presýtený dekór a smerovali k odľahčeným kompozíciám, vystavaným napr. na jednom ústrednom motíve s využitím lomených tónov jednej farby, vyhýbajúc sa ostrým farebným kontrastom. Ich východiskom však aj naďalej ostávali napr. tkaniny z Horehonia, z Važca, Vyšných a Nižných Ružbách či zo Ždiaru.

Tkaniny v novej, no tradíciou stále inšpirovanej výzdobe sa používali na dekoratívne a stolovacie textílie: okrem obrusov to boli obedové a čajové súpravy, úsporné prestierania i tzv. otvorené prestierania, ktorých zloženie čo do počtu i tvaru kusov si určil pri nákupe zákazník. Do sortimentu tkaného textilu produkovaného v ÚĽUV-e patrili aj handričkové a vlnené koberce. Handričkové koberce, tkané v obciach na severe a východe Slovenska, v 90. rokoch 20. storočia už len v Rejdovej, vznikali podľa tradičných predlôh i podľa výtvarných návrhov. Vlnené koberce v prevažne prírodných farbách vlny boli výtvarne dotvorené plastickou štruktúrou povrchu, vytvorenou zatkávaním nespradeného ovčieho rúna alebo zámerne ručne nerovnomerne spradených vlnených nití, čím vznikla tkanina nazývaná surovica. Tá sa používala aj na šitie dámskych vrchných odevov.