Liatie bronzu ho uchvátilo hneď, ako mal možnosť vidieť túto výrobu na vlastné oči. Prvé kroky mu vo svojej dielni umožnil spraviť Jozef Borároš, s ktorým od začiatku 80. rokov dodával pre ÚĽUV na podnet výtvarníčky Janky Menkynovej liate šperky (gombíky, prívesky), rolničky a zvonce. Keď sa na konci 80. rokov musel rozhodnúť, či pôjde vlastnou lejárskou cestou, alebo nastúpi naspäť do zamestnania vo fabrike, v krátkom čase si na svojej záhrade v Bratislave zriadil vlastnú dielňu. Vybavil ju vlastnoručne zhotovenými pomôckami (pec na koks, formy na liatie zložené z dvoch častí) a už po pol roku dodal do ÚĽUV-u prvú kolekciu zvončekov. Vedomosti si následne rozširoval štúdiom odbornej literatúry a konzultáciami s odborníkmi zaoberajúcimi sa liatím kovu, ale najviac ho časom obohatila vlastná prax. Kedysi popri zvončekoch a hrkálkach vyrábal aj prívesky, krojové gombíky, v súčasnosti sa však už drobným veciam nevenuje. Zvonce a hrkálky dokáže ozvučiť v zaujímavom rozsahu tónin. Popri sortimente ľudových výrobkov vyrába aj repliky historických objektov pre reštaurátorov a zberateľov.
Liatím sa živilnepretržite od roku 1980 a bez prerušenia dodáva výrobky aj pre ÚĽUV. Ako vravieval, lejárska robota mu bola vždy koníčkom. Ráno už len čakal, kedy sa bude môcť pobrať do dielne, a popritom si ani nevšimol, ako prišiel dôchodkový vek. So zhotovením sústruhu mu pomáhal brat, opracúva na ňom menšie zvonce do 3 kilogramov. Robieval aj väčšie zvonce, kde dôraz kladolnajmä na dobré vyliatie, aby nebolo treba následne povrch veľa opracúvať, ale len očistiť. Napriek tomu opracúvanie vyliateho výrobku považoval za časovo najnáročnejšiu časť lejárskej práce.
Roku 2000 mu bol udelený titul majstra ľudovej umeleckej výroby.