Meno sochárky Julie Kováčikovej-Horovej ostalo podnes živé v povedomí výtvarníkov, múzejníkov, etnografov i v širších vzdelaneckých kultúrnych kruhoch, a to predovšetkým vďaka jej tvorivému účinkovaniu v tradičnom hrnčiarskom stredisku na východnom Slovensku, v Pozdišovciach.

Julia Horová vyštudovala sochárstvo na Umeleckopriemyselnej škole v Prahe. Počas štúdií absolvovala výrobnú prax v Slovenskej keramike v Modre, v roku 1928 vstupuje do Umeleckej besedy slovenskej a s úspechom sa zúčastňuje na jej členských výstavách. Pobyt v parížskom ateliéri Lachenalle rozšíril a obohatil obzory jej výtvarného myslenia a cítenia, rovnako aj štipendijná doba strávená v rokoch 1930 – 1931 v L´institut de Céramique francais de Sevres.

Brilantný súzvuk remesla s umením ostali napokon trvalou črtou osobnostného prejavu Julie Horovej. Julia Horová bola súčasne aj štedrou inšpirátorkou mnohým hrnčiarom. Najmarkantnejšie stopy zanechala v Pozdišovciach. V rámci intencií ÚĽUV-u tu zaviedla osožné a nevyhnutné technologické zlepšenia a navrhla niektoré aktualizačné zmeny v sortimente.

Medzi najvydarenejšie patrí dekoračný prepis zemplínskeho ženského kolesového tanca „karičky“. Tento motív si osvojili takmer všetci pozdišovskí hrnčiari. Julia Horová pôsobila aj v ďalších významných hrnčiarskych strediskách (Bardejov, Držkovce, Ľubietová, Nová Baňa, Prešov, Pukanec, Šivetice).

Vďaka svojmu umeleckému rozhľadu, vysokej odbornosti, pracovnému zanieteniu i húževnatosti vybudovala v ÚĽUV-e spoľahlivú teoreticko-metodologickú základňu i pragmatický fundament, ktorého pokračovateľmi boli ďalší výtvarníci.

Zdroj: RUD 3/2003, autorka textu: Ester Plicková