Iva Benáčková absolvovala operný spev na Štátnom konzervatóriu v Prahe, no profesijne sa venovala aj organizovaniu výtvarnej a divadelnej činnosti. Počas kariérneho obdobia sa venovala sporadicky aj podmaľbe na sklo, no popri pracovných aktivitách nemala na ňu dostatok času a pokoja. K podmaľbe na sklo si našla cestu aj vďaka svojej mame, produktívnej sklomaliarke Valérii Zuzane Benáčkovej, ktorej často pomáhala s pomocnými prácami pri rámovaní obrázkov. Iva túto činnosť neobľubovala a prakticky bola do nej často nútená. Prvé obdobie jej vlastnej tvorby prišlo po narodení dcéry, keď si na maľovanie našla čas. Maľovala podľa predlôh svojej mamy a postupne získavala rutinu štetca „do ruky“. Výsledkami potvrdila mimoriadny výtvarný cit pre maľbu a zdedený talent – v rodine Benáčkových malo výtvarné, ale aj hudobné umenie vždy svoje miesto. Návrat k profesii však znamenal v jej maliarskej tvorbe útlm na dlhých pätnásť rokov. Zatiaľ čo Iva Benáčková sa realizovala v divadelnej sfére, jej mama Valéria Zuzana Benáčková neustále maľovala a rozvíjala svoj výtvarný prejav a takisto portfólio námetov. Mladšia z Benáčkových sa začala naplno venovať podmaľbe na skle až po definitívnom odchode z divadla. Nadšenie z tvorby ju však drží dodnes. Spoločne s mamou ponúkli svoje obrázky Ústrediu ľudovej umeleckej výroby v druhej polovici 70. rokov, pričom každá mala svoj vlastný tvorivý program, aby si vzájomne nekonkurovali. Pre ÚĽUV maľuje dodnes a jej diela si našli svojich zberateľov aj medzi zákazníkmi ÚĽUV-u, ktorí jej tvorbu pravidelne a cielene vyhľadávajú. Technika jej maľby a rukopis je doslova identický s technikou a rukopisom jej mamy, čo možno z hľadiska zachovania diela Valérie Zuzany Benáčkovej hodnotiť kladne. Z rozprávania Ivy Benáčkovej sa dozvedáme, že jej tvorba a tvorba jej mamy sa často vzájomne prelínali. Niekedy na jednom obrázku pracovali obe. Bolo tomu tak aj v čase, keď staršej z nich bránil v maľovaní pokročilý vek. A podobne aj pri tvorbe námetov. Prepojenosť medzi oboma autorkami je teda neodškriepiteľná aj z výtvarnej stránky a nemožno ju prehliadať. Z hľadiska techniky sú obrázky Ivy Benáčkovej citlivo a detailne vypracované, avšak s potrebnou ľahkosťou práce so štetcom. Dodržiava pôvodný technologický postup – ako prvé nanáša na sklo tmavé kontúry farby, ktoré postupne vypĺňa farbou. Všetko vykonáva za neustáleho obracania sklenenej tabule. Technika podmaľby na skle je náročná nielen na manipuláciu so sklom a čas, ale aj na sústredenie – každý nepremyslený krok môže viesť k hrubej chybe, ktorá je z náhľadovej strany pre pozorovateľa jasne viditeľná a často nezvratná. Farebnú škálu obrázka má autorka citlivo premyslenú, pričom studené i teplé tóny volí tak, aby žili vo vzájomnej symbióze. Oproti tradičným podmaľbám na skle jej obrázky nepôsobia plochým „dojmom“. Počas celého obdobia tvorby ju však neopúšťa „dobrý vkus“, vďaka čomu jej výtvarný prejav neprotirečí pôvodnej remeselnej technike podmaľby ani od nej neodbočuje. Jedným z dôležitých atribútov podmaľby na sklo je pre autorku miera naivity v námetoch. Nevyhľadáva „nasilu“ iné, netypické či cudzie motívy. V tom možno vidieť hlboké pochopenie podstaty samotnej podmaľby na skle. Vo svojej tvorbe preferuje motívy ladené pozitívne, zobrazujúce radosť zo života, hudbu, ženskosť, nehu, ale aj detskú radosť či zaľúbenie. K vážnym či smutným námetom neinklinuje. Hoci výtvarný talent jej dovoľuje maľovať aj repliky historických podmalieb, radšej má vlastné námety, pri ktorých si vie v mysli predstaviť atmosféru obrázka. Nikdy sa nevenovala ani jánošikovskej tematike, hoci ľudové prostredie vo výjavoch je jej blízke. Výtvarný prejav Ivy Benáčkovej je jasný, presvedčivý a stojí na pevných základoch. Nestagnuje ani sa nesnaží zachádzať do polôh, ktoré by boli pre podmaľbu na skle cudzie. Vo svojej tvorbe, v ktorej žije odkaz jej mamy Valérie Zuzany Benáčkovej, je neustále produktívna.

V roku 2022 bola ocenená titulom Majsterka ľudovej umeleckej výroby v oblasti podmaľby na sklo.