„Bola prvou maliarkou obrázkov na skle v druhej polovici 20. storočia na Slovensku. Maľovať začala už okolo roku 1960 a dodnes stojí na čele neveľkého peletónu tvorcov, ktorí sa zaoberajú maľovaním obrazov na sklo. Povolaním učiteľka kreslenia, keď vyštudovala výtvarné umenie na Vysokej škole pedagogickej, nemala ďaleko k žiadnemu umeniu, no jej záujem pritiahli pôvabné staré obrázky na skle, ktorých podobu začala obliekať do nových šiat. Ako schopná výtvarníčka s dokonalou znalosťou kreslenia rýchlo vnikla do podstaty slovenského ľudového umenia a do sveta starých malieb na skle, aby sa z nich poučila. Variovala staré a vytvárala nové formy námetov, ako aj svoje osobné, individuálne podanie. Staré témy dokázala veľmi rýchlo nahradiť novými, vlastnými, zviazanými v prvej etape s ľudovou tradíciou v najširšom zmysle slova. Od začiatku nekopírovala, ale svojím jedinečným rukopisom pretvárala motívy, ktoré našla v starých maľbách. Do umenia maľby na sklo vstúpila s už hotovým výtvarným názorom – jej rukopis je identifikovateľný na prvý pohľad. Roku 1966 začala spolupracovať s ÚĽUV-om. Register jej námetov je bezhraničný – od náboženských tém cez prozaické, zvykoslovné, sviatočné až po každodenné, všetkým vtisla pečať svojej osobnosti. Prerozprávala nám mnoho rozprávok a naučila nás spoznávať rozprávkové bytosti, priblížila nám Jánošíka a jeho hôrnych chlapcov v nevšedných variáciách. Poučila nás o zabudnutých zamestnaniach a vyčarila pred nami svet prírody v najpríťažlivejšej podobe. Neustále nad niečím rozmýšľa a čosi vymýšľa. Vymyslela si a viackrát zrealizovala trojdielne zatváracie prenosné oltáriky s vianočnými, ale aj inými motívmi, ktoré sa dajú zavesiť na stenu i postaviť k betlehemu. Niektoré obrázky namaľovala nielen „pod sklo“, ale aj na druhú stranu skla, čím vznikli nesmierne zaujímavé kompozície navzájom sa prelínajúcich farieb a prvkov. Na jeden z obrázkov namaľovala na vrchnú stranu lišajníky, zatiaľ čo pod sklom cválala krásavica v krajine na koni. Súhra bola a je neuveriteľná. Svoje obrazy autorka napĺňa nesmiernou nehou a poéziou, slovom, pracuje s prostriedkami, ktoré dokáže ovládať a používať iba profesionálna umelkyňa. Jej dekór, ktorý zapĺňa plochu obrazu tak, ako to robili aj starí majstri, preberá a zmnožuje niektoré prvky, no pri jeho nanášaní na plochu skla nachádza mieru únosnosti a navyše vo farebnosti a v kompozícii zakaždým zodpovedá rámcovaniu centrálneho výjavu. Po čase, keď ju už viacej zaujala postava alebo príbeh, nepotrebovala ich dopĺňať zvláštnym dekórom, stačilo, aby siahla za poučeniami do prírody, ktorej pôvaby nespočetnekrát variovala aj vo svojich obrázkoch. V osemdesiatych rokoch minulého storočia sme mohli byť svedkami i ďalších druhov artefaktov z tvorivej dielne tejto autorky. Boli to napríklad na keramike maľované prívesky na náhrdelníky či na sklo maľované veká na drevené dózičky, ktoré načas prešli aj do sortimentu ÚĽUV-u. V poslednom desaťročí umiestnila do dejov svojich obrázkov aj ľudové prvky prevzaté z českého prostredia, aby tak vyhovela nielen slovenskému, ale aj českému záujemcovi o jej tvorbu. V tzv. pražských obrázkoch maľuje starú slohovú architektúru a všetko, čo ju zaujalo z histórie Prahy, v ktorej žije už polstoročie, vrátane starých historiek o panovníkoch a pražských rozprávkových bytostí. Cesta, ktorú prešla vo svojej tvorbe, je pre ňu životnou istotou i radosťou. Nevyšla z vidieckeho prostredia, neštylizuje sa, že doň patrí, ale bytostne ju zaujíma všetko, čo s ním súvisí, aby ho potom mohla so zaujatím vniesť do svojich obrázkov. Nie je ľudovou umelkyňou. Je výtvarníčkou, ktorá ovláda všetky finesy maľby na sklo, ale aj ľudové tradície. Do svojich obrázkov vkladá krásu, nehu a cit – všetky najpozitívnejšie, výsostne ženské dary ducha. “

(Zdroj: Pišútová, I.: Maľby na skle. Bratislava: ÚĽUV 2010, s. 350 – 363.) Prierez tvorbou Valérie Zuzany Benáčkovej je publikovaný v spomenutej publikácii.

V roku 1983 získala osvedčenie o priznaní kvalifikácie majsterka ľudovej umeleckej výroby. Odkaz jej tvorby ostáva stále živý v tvorbe jej dcéry Ivy Benáčkovej.