Jej maliarska tvorba bola známa medzi odbornou verejnosťou už počiatkom 20. storočia. Roku 1906 vytvorila nástennú maľbu do vily Dušana Jurkoviča v Žabovřeskách či do foyer brnianskej Vesny, vymaľovala oblúky kuchyne na výstavu v Paríži a neskôr čatajský dom do expozície martinského Etnografického múzea.
Narodila sa roku 1877 vo Veľkom Grobe a už ako dievča vynikala kvalitou svojho výtvarného prejavu. Umelecky ešte podrástla po vydaji do národne uvedomelej rodiny Brinzovcov z Čataja roku 1893. Jej svokra patrila k najlepším ľudovým maliarkam a vyšívačkám, keď pracovala pre dielňu spolku Izabella v Cíferi. Z mladej Kataríny Brinzovej sa čoskoro stala zrelá a všestranná umelkyňa. Techniku používanú na nástenné maľby začala uplatňovať pri výzdobe rôznych druhov nábytku a osvojila si aj zložitú techniku výšivky zlatou niťou, ktorú sa čoskoro začali chodievať ku nej učiť mladé dievčatá z celého Čataja. Svojím vplyvom presiahla rodnej obce i Čataja a výtvarne ovplyvnila širokú trnavskú oblasť. V jej šľapajach úspešne kráčala aj dcéra, ktorá roku 1923 po odchode rodičov späť na starorodičovský majetok do Veľkého Grobu prebrala po nej úlohu pisárky, vyšívačky a vychovávateľky ďalších generácií kresliarok a vyšívačiek v Čataji.
Ako vypisovačka výšiviek i aktívna vyšívačka vytvorila Katarína Brinzová nespočetné kompozície, v ktorých pri rozličnom zoskupení a motivickej štylizácii používala najmä rastlinnú ornamentiku, ako ju našla v tradičnej výšivke i v skutočnej prírode. Takisto východiskom jej kompozícií na nástenných maľbách boli štylizované rastlinné motívy v nespočetných variáciách, ojedinele dopĺňané motívmi štylizovaných vtákov. Pri maľbe používala temperu alebo akvarel, farebne jej dielam dominoval červený, prípadne oranžovo-červený tón. Farebnú škálu používala zvlášť citlivo, ornament rozkladala symetricky. V centrálnom motíve vyrastal zo štylizovanej vázy a bohato sa uplatnil na celej ploche, ktorú mala k dispozícii. Osobitne vynikal najmä motív tulipánu, ktorý mal v jej maliarskych prejavoch veľké množstvo variácií. Dlhé roky svedčili o jej maliarskom umení steny predajne a výstavnej siene ÚĽUV-u na Michalskej ulici v Bratislave, ktoré vyzdobila roku 1954.
Celkovo Katarína Brinzová spolupracovala s ÚĽUV-om na vysoko uvedomelom princípe. Ako jediná dlhé roky vyšívala plochú výšivku na hrubom plátne, typickú pre staršie obdobia vývinu výšivky v Čataji a vo Veľkom Grobe. Na podnet výtvarníkov ÚĽUV-u začala tiež s technikou leptania kraslíc kyselinou dusičnou, nie typickou pre jej región. Aj pri nej však dosvedčila výnimočnosť svojho výtvarného cítenia, využívajúc husacie vajcia, ktoré veľkosťou svojej plochy lepšie zodpovedali naturelu jej kresby.
V záverečnej etape svojho života, keď sa tradičné zdobenie kuchýň nástennou maľbou dostáva pod vplyvom architektonických premien slovenského vidieka do úzadia, prenáša ornamentálnu maľbu na papier. Tým završuje svoje cesty do oblastí tradičného maliarskeho, grafického a vyšívačského umenia. Šírkou svojho záberu bola priam renesančnou osobnosťou nášho tradičného výtvarného umenia – ktorá aj napriek svojej popularite vždy zostala verná tradičnému prostrediu, a to tak kompozíciou a farebnosťou svojich diel určených pre mestské prostredie, ako aj nemennosťou svojej osobnosti. Roku 1959 jej bolo priznané osvedčenie o kvalifikácii majsterky ľudovej umeleckej výroby v odvetví ľudovej maľby.
(Zdroj: Pátková, J.: Katarína Brinzová, osobnosť ľudového výtvarného umenia. In: Slovenský národopis. 19, 1971, č. 2, s. 253 – 276; Okrucký, J., Marková, E., Pranda, A., Stano P.: Nestori slovenskej ľudovej umeleckej výroby. Bratislava: ÚĽUV 1957.)