Košíky pletie od svojich štrnástich rokov. Neučil sa u žiadneho košikára, je samouk, spôsob pletenia si odvodil z košíkov, ktoré mali v domácnosti. V tých časoch boli v dedine aj na okolí košikári a niektorým sa nie veľmi páčilo, že začal pliesť, vraj im bude robiť konkurenciu. A tak aj bolo – ľudia sa dozvedeli, že pletie, a sem-tam aj nejaký košík predal, i na družstvo, ktoré vtedy vzniklo a kde potrebovali dvojručné koše na sečku.
Celý život pletie košíky z nelúpaného prútia. Prúty si pestuje na vlastnom pozemku odvtedy, ako začal pliesť. Pestuje ich na hlavu, teda nie pri koreni, pričom nerozlišuje odrody vŕby, skôr je preňho dôležité, aby sa nelámali a aby mali rôznu farebnosť – od žltých cez oranžové, kávové, bledozelené až po hnedé…
Počas aktívneho života, keď pracoval ako sústružník, koše veľmi neplietol, viac sa zaktivizoval až v dôchodcovskom veku. Ťažkosti nemá so zhotovením žiadneho tvaru koša – zameriava sa však v prvom rade na úžitkové koše na hospodárske práce či na klonky na sliepky, alebo koše na holuby, ktorých chovateľom je aj on sám. Známy medzi ľuďmi je však aj nadrozmernými košikárskymi výtvormi, z ktorých viaceré sú zapísané v Slovenskej knihe rekordov. Niektoré obrie výtvory dodnes zdobia jeho záhradu, niektoré ostali na miestach, kde boli upletené.
Pravidelne sa zúčastňuje remeselníckych akcií v nitrianskom regióne (Remeselnícke dni v Podhájskej, folklórne slávnosti vo Veľkej Mani, vinobranie vo Vrábľoch, rôzne podujatia v Nitre), ale aj na podujatí Slávnosti vŕby v rakúskom Drösingu.