Tvorba Stana Pekára, dnes už nežijúceho autora, má mnoho polôh, ale zo slov, ktorými by sa dala charakterizovať jej prevažná časť, ktorá vznikala v posledných rokoch, je potrebné vybrať jedno slovo a to vtipnosť ako vo výraze, tak v technike zhotovenia. Pri tvorbe svojich prác využíval ako tvar, tak farebnosť dreva, ale i kôry rôznych druhov stromov, ktorá nie je samoúčelná, ale stáva výtvarným prvkom podporujúcim celkový výraz sochy. Prvkom, ktorý vracia diváka k pôvodnému materiálu, ale na soche je súčasne niečím iným, perím, srsťou či kabátom, inakosť povrchu je aj inakosťou časti sochy . Nápadité drevené postavičky ľudí a zvierat robených viac stolárskymi ako rezbárskymi technikami získavajú využívaním haluzí a vetiev rôzneho priemeru a dĺžky a rôznych druhov stromov na rozmanitosti napriek tomu, že sú podobné technikami zhotovenia. S hlavami v tvare gule, ale i s jednou či dvom štylizovanými vtáčími hlavami sú objektmi moderného sochárstva, ale antropomorfnou podobou – vzpriamenosťou, ale bez rúk či predných nôh, hlávka na krku a rôzne veľké nožičky s ľudskými chodidlami sú i ponáškou na ľudové hračky.

Aj názvy si Stano Pekár vymýšľal s vtipom a sú to jeho „brezáci“, „krkaté“, „holokrkí“ atď. Do tejto skupiny sôch možno zaradiť aj postavy ľudí kde namiesto gule sa už objavujú tváre , síce urobené skratkou a silne štylizované, ale dotvárajúce ostatnú časť haluze rôznej veľkosti a uhlu zrezania s charakteristickými nožičkami. Tu už sa nevyjadroval tak povediac Ezopovsky na zvieratách, ktorým vdychuje ľudské charaktery, ale hovoril o ľuďoch ich náladách, charakteroch, ktoré vnímavý divák môže nájsť pri ich pozorovaní. Takéto vnímanie podporoval Stano Pekár aj vytváraním jednoduchých kompozícii , či lepšie povedané priradením viacerých takýchto sôch k sebe. Vtipnosťou riešenia i konečnej podoby sošiek sú aj na jeho myšiach. Pri ich tvorbe využíval časť dreva s konárikom tak, že konárik , ktorý vybral popredku a často ho už so zámerom vytvorenia sošky tvaroval, vytvoril chvost rôznej veľkosti a tvaru. Chvostom sa stane samozrejme po vyrezaní nožičiek a hlávky na rovnom tubuse odrezku hrubšieho konára, na ktorom nechával aj kôru. Aj tu ako keby vyjadrovali rôzne povahy a nálady skôr ľudské ako myšacie.

Zaujímavé sú jeho sochy vtákov, ktoré vznikali tak, že hľadal a vyberal a často aj ohýbal do potrebného tvaru, kúsky konárov a vetiev a skladaním s ďalšími drevenými časťami opracovanými z bloku dreva do tvaru tela a hlavy. Hravosť týchto sôch a humorný výraz podporuje aj možnosť rôzneho otáčania nôh,mhlavy. S malými nohami a krátkymi krkmi sú to kačice a s dlhými ako keby nejaké vodné vtáky, ale Pekár sa nesnažil urobiť konkrétneho vtáka ale opäť chcel vyjadriť hravosť, či tanec čo okrem natáčania nôh a hlavy podporuje aj nakreslením šibalského či udiveného pohľadu očí. Ľudové hračky pripomínajú aj jeho skladané sošky somárikov, kde využíval kúsky prirodzeného tvaru vetvičiek dreva, ktoré spájal technikou spájania na čap do podoby zvieraťa.

Zaujímavá je skupina vtákov, ktorých vydlabával a vyrezával z klátikov i klátov , tak, že zaoblenie klátu je zároveň zaoblením krídiel. Opäť tu môžeme nájsť antropomorfnosť, ktorú im dodáva vzpriamený postoj, takmer ľudské nohy a napriek vtáčím hlavám ľudský výraz . Okrem malých vytvoril aj dva v nadživotnej veľkosti. Tvorivosť Stana Pekára bola očividná pri pohľade na jeho staršiu i novú tvorbu a je vidieť , že aj keď rozpráva tým istým jazykom, mení dialekt a stále prekvapoval niečím novým, zaujímavým ako chápaním možností využitia vlastností, tvaru a štruktúr dreva tak použitím výtvarných prostriedkov.

V roku 2010 získal osvedčenie o kvalifikácii majster ľudovej umeleckej výroby v odvetví výroby z dreva – za zachovávanie a rozvíjanie rezbárskej sochárskej tvorby, pri ktorej rešpektuje prirodzený rast dreva, ktoré udeľuje Komisia pre posudzovanie odbornej spôsobilosti pracovníkov ľudovej umeleckej výroby.