Spúšťacím momentom jeho záujmu o rezbárstvo počas jeho detstva a mladosti bol Folklórny festival Východná a v rámci neho podujatie Kresané do dreva, ktoré od roku 1975 z iniciatívy Viliama Grusku a Ireny Pišútovej prezentuje v priestoroch miestneho amfiteátra práce ľudových rezbárov.

Obdiv k ľudovému umeniu ho doviedol až k profesii spätej s folklórom – bol profesionálnym tanečníkom v prešovskom Poddukelskom umeleckom ľudovom súbore. Ruka v ruke s týmto smerovaním sa neskôr vybral cestou cieľavedomého poznávania ľudového sakrálneho profesionálneho umenia v zbierkach múzeí a galérií, ale aj v kostoloch, a tiež prác súčasníkov, z ktorých si už zopár desaťročí utvára zbierku. V tvorbe je aktívny od roku 1990. Nenapodobuje nikoho. V jeho prácach síce možno nájsť trochu výrazu z diela kežmarského rezbára Jakuba Grinvalského a občas z neho prebleskuje aj poznanie tvorby prešovského akademického sochára Dušana Pončáka, a taktiež pozná a obdivuje viacerých žijúcich i už nebohých klasikov slovenskej ľudovej výtvarnej tvorby. Všetko však v sebe pretavil a jeho sochy hovoria vlastnou rečou. Kompaktne stvárnené akoby vyliezali z kusa dreva, za použitia minima zobrazovacích prostriedkov, ale pritom s rešpektom k motívu a s identifikovaním sa s atribútom, ktorý je organickou súčasťou sochy. A všetko umocňuje farbou. Raz je ľahko nahodená, akoby lazúra, inde kryje celé plochy, a k tomu patina, ktorá soche dodáva hĺbku, zvýrazňuje gesto, časť tela. Jeho sochy oslovujú v človeku niečo z viery, niečo z hľadania krásna a niečo z nachádzania potešenia. Oslovujú rozum i cit. Aj preto sú súčasťou mnohých domácností doma i v zahraničí. Nestali sa však objektom sériovej výroby a každá socha, hoci námet spracováva viackrát, vzniká pod jeho dlátami aj po rokoch akoby po prvý raz. Nesie v sebe jedinečný výraz, väčšinou aj vnútorné napätie, odkaz, ktorý dáva autor drevu vlastným štýlom opracovania i konečnej úpravy.

Zdroje jeho rezbárstva môžeme hľadať v sochách Krista v kanonizovaných zobrazeniach Muža bolesti či motívu Vzkriesenia v ľudovej roľníckej polychrómovanej rezbe severovýchodného Slovenska a možno aj v jeho osobnom pretavení pocitov z východoslovenskej ikonopisnej tvorby. Jeho tvorba je akoby novodobým pokračovaním roľníckej rezby, ale nie jej kópiou. Vo výraze i výbere tém ostáva svojský, viditeľne sa nesnaží dať svojim sochám podobu diel profesionálnych sochárov minulosti alebo súčasnosti a nenapodobuje ani tradičné ľudové sochy. A hoci je viac doma v sakrálnej oblasti, zobraziť vie napríklad aj folklórne témy. Napríklad jeho nadrozmerný muzikant v goralskom kroji, ktorého vytvoril roku 2005 na Kresanom do dreva, podujatí, vďaka ktorému sa priklonil k rezbárstvu, zdobí dnes vchod do Obecného úradu vo Východnej. Týmto dielom (a odvtedy aj ďalšími podobnými) dokázal, že silný je nielen v tvorbe sošiek menších rozmerov. Veď tie si vyvolil predovšetkým s ohľadom na možnosti, ktoré povoľuje panelákový byt, a prispôsobil tomu aj techniku práce, ktorej dominuje nôž a rezba tlakom ruky na dláto.

(Zdroj: Mešša, M.: Ján Sakala – sochy umocnené farbou. In: Remeslo, umenie, dizajn. 12, 2011, č. 2, str. 9 – 11.)

Roku 2010 bol za zachovávanie a rozvíjanie rezbárskej sochárskej tvorby ocenený titulom majster ľudovej umeleckej výroby.