Jeden z najstarších a výtvarne najpôsobivejších ľudových rezbárskych majstrov na Slovensku. V celej svojej podstate bol roľníkom, čoho priamym a trvalým svedectvom sú jeho diela, ktoré vytváral po dennodennej namáhavej práci, vo chvíľach oddychu, keď mu ostal času na jeho záľubu. Začínal s vyrezávaním betlehemov. Do každej postavičky vtlačil vlastný kus svojho sveta. Neskôr pod jeho rukami ožívala dedina prostredníctvom...
Jeden z najstarších a výtvarne najpôsobivejších ľudových rezbárskych majstrov na Slovensku. V celej svojej podstate bol roľníkom, čoho priamym a trvalým svedectvom sú jeho diela, ktoré vytváral po dennodennej namáhavej práci, vo chvíľach oddychu, keď mu ostal času na jeho záľubu. Začínal s vyrezávaním betlehemov. Do každej postavičky vtlačil vlastný kus svojho sveta. Neskôr pod jeho rukami ožívala dedina prostredníctvom drobnej plastiky, ale aj vo väčších dielkach, kde mohol viac uplatniť svoj pozorovací talent. S drevom bol v neustálom dialógu – rešpektoval objem hmoty, nechával sa unášať tvarom a prípadné deformácie využíval v prospech diela a výrazu. Častým námetom bol preňho každodenný život a ľudia pohybujúci sa v jeho okolí: motív ženy s dieťaťom či Jánošík ako symbol slovenského ľudu. Obľuboval aj kompozície zložené z viacerých postáv, kde pri konštrukcii tela alebo zvierat využíval skladací princíp, ktorý pri drobnej plastike minulosti poznáme najmä zo súvislostí s ľudovými drevenými hračkami. V jeho sochách a soškách je vždy prítomná dedina so všetkým, čo bolo pre ňu donedávna typické: s krojmi, s pracovným náradím, v charakteristických mnohokrát zažívaných situáciách, ako o tom nasvedčujú i názvy jednotlivých kompozícií (Rysavá jalovica, S kravkou na jarmok, Na voze do poľa, Hrabačka a i.). Všetky jeho sošky dokumentujú prostredie, v ktorom žil a tvoril, sú však svojsky odpozorované a pretlmočené v štylizovanej podobe do drevenej sochy či kompozície, úprimne precítené, prosté a zároveň nabité vnútornou silou. Čas neubral na sile výrazu jednotlivých sôch a reliéfov, ktoré dodnes prekvapujú živou výraznosťou svojej formy v celku, ale aj v podobnostiach odpozorovaných zo skutočnosti.
Na sympóziu vo Východnej sa Štefan Siváň zúčastnil na prvých ročníkoch, kde vytvoril svojské diela, ktoré utkveli v pamäti najmä vďaka kravke, ktorá je stelesnením jeho najcharakteristickejšieho a najpodstatnejšieho, čo vytvoril. O jeho svojskom výtvarnom prejave presvedčil aj usporiadateľov sympózia Kresané do dreva, keď podľa novej koncepcie prvá samostatná výstava bola venovaná práve jeho komornej tvorbe.
žil v Babíne na Orave