Rodák z Detvianskej Huty sa dostal k fujare cez Antona Ľuptáka z Látok, výrobcu z najstaršej generácie podpolianskych majstrov výrobcov. Už ako chlapec však pri pasení kráv získal interpretačný vzťah k šesťdierkovým píšťalkám, ktoré vyrábal jeho starý otec. Časom vyskúšal aj iné hudobné nástroje a po celý ďalší život hrával na nich ako člen rôznych folklórnych zoskupení i ako sólista. A popritom si vyskúšal aj výrobu nástrojov (popri fujarách aj šesťdierkové píšťaly, koncovky, malé fujarky, dvojačky, handrárske píšťalky z dreva), ktorej je verný podnes.

Vyrába viac než štyridsať rokov (od r. 1974), intenzívnejšie po odchode do dôchodku. S Podpoľancom Antonom Ľuptákom sa stretol roku 1975 vo Veľkom Krtíši, kde ho priviedla práca v hnedouhoľných baniach. Kúpil si od neho nezdobenú fujaru a po dvoch týždňoch ju spoločne vyzdobili. Asi to bol osud, sadli si a ich výrobný vzťah sa stal veľmi intenzívnym. Anton Ľupták mal vtedy sedemdesiat, ako dnes Ján Trebula, a času na rozdávanie. Čakával ho po robote pred baňou či pred bytovkou a spoločne odchádzali na dlhé hodiny do dielne. Zrak mu už dobre neslúžil, a tak v mladom nadšencovi videl svojho nástupcu a ochotne sa s ním delil o svoje vedomosti a zručnosti. Fujary vyrábali dlhší čas spoločne, aj sa s nimi spoločne prezentovali na súťaži výrobcov Instrumentum excellens v Detve. Na tomto prestížnom podujatí sa vďaka starému majstrovi otvárali Jánovi Trebulovi dvere k najpôvodnejším nositeľom fujarovej výroby a medzi seba ho prijali také veličiny, ako bratia Sanitrárovci z Kováčovej, Juraj Ďurečka z Očovej, Imrich Weiss z Hriňovej či Matúš Nosáľ z Vígľaša. „Starí fujaristi vtedy mladých medzi seba nie veľmi brali, a tak som lapal po všetkom, čo som počul,“ spomína. Plodné roky spolupráce s Antonom Ľuptákom vyústili do zisku spoločnej Cenu Ladislava Lenga roku 1980.

Tu všade sa formovali základy Jána Trebulu, ktoré ďalej zdokonaľoval štúdiom odbornej literatúry. Pri výrobe používa takmer výlučne bazu. Vyskúšal aj iné druhy drevín, ale baza sa mu osvedčila najlepšie, najmä svojou tvrdosťou, ktorá je po štyroch rokoch schnutia výnimočná. Drevá necháva schnúť neprevŕtané, predvŕta si len zahnuté kusy, ktoré by sa po vyschnutí ťažšie vyrovnávali. Ideálny zvuk fujary či píšťalky hľadá po opracovaní vnútornej steny jemnou prácou s klátikom v hlásničke v duchu starej pravdy sto razy dnu, sto razy von. Pomalým uberaním z klátika sa tón fujary mení, pričom hlavným kritériom je preňho mumlavosť, nástroj nemôže priveľmi štekať či štebotať.

Ak je so zvukom spokojný, pristupuje k zdobeniu. K tradičnému vypaľovaniu bajcom (kyselinou dusičnou) pridáva aj reliéfnu rezbu, vybíjanie kovom alebo linkorez do namorenej či vyúdenej fujary. Kvalitatívne najlepšie sú jeho vypaľované fujary, možno aj vďaka spôsobu radenia ornamentov, o ktorom mu Anton Ľupták rozprával ako o potoku, ktorý obchádza pomedzi kvety, ktoré sú vždy v strede. Ornamenty opakuje z tradície, ale spôsob ich radenia robí každú fujaru jedinečnou. Po vyzdobení prebrúsi povrch fujary najjemnejším šmirgľom a natrie šelakom. Vnútrajšok mastí technickým olejom, ktorý nepáchne a je riedky.

Za pätnásť rokov spolupráce s ÚĽUV-om dodal do predajní osemdesiat píšťaliek a pätnásť fujár. Čísla ovláda presne, lebo každému nástroju vystavuje rodný list. So svojím nástrojárskym či interpretačným umením sa pravidelne predstavuje na folklórnych i remeselných podujatiach doma i v zahraničí.

Roku 2019 bol za svoju prácu ocenený titulom majstra ľudovej umeleckej výroby.