Viera Kleinová
Na prelome rokov 2000/2001 sa v Galérii P. M. Bohúňa v Liptovskom Mikuláši uskutočnila výstava Združenia textilných výtvarníkov TXT pod názvom Textilná miniatúra – Napätie. Výstava predstavila tvorbu 17 textilných výtvarníkov. Hlavným predmetom záujmu bola miniatúra – malý výtvarný objekt. Tohoročná prezentácia miniatúrnych artefaktov je už druhá v poradí, takto koncipovaná výstava mala svoju premiéru v roku 1999. (Témou predchádzajúceho ročníka bol „dialóg“.)
Po minuloročnom „dialógu“ je to teda toho roku „napätie“. Napätie ako vlákno tiahnuce sa textilným materiálom, napätie ako usporiadanie textilnej štruktúry, napätie ako súboj farieb, napätie ako politikum, napätie ako vzťah materiálov. Škála uchopenia témy je na výstave široká a rôznorodá, nakoniec o to aj umelcom išlo – ponúknuť divákovi, „čitateľoviˇ“ výstavy svoj individuálny, „miniatúrny“ príbeh.
Idea prezentácie drobného objektu je v zahraničí pomerne rozšírená a má už svoju tradíciu. V okolitých štátoch (napr. v Maďarsku, Poľsku) sa výstavy takého charakteru konajú pravidelne. Na Slovensku sa takto formulovaná výstava textilnej tvorby uskutočnila prvýkrát v roku 1999. A prečo sú výstavy miniatúry také populárne? Podľa J. Bajusa, organizátora a zároveň vystavujúceho autora, je miniatúra malý výtvarný artefakt. „Je to vec, ktorú robí každý výtvarník, či už ako škicu, alebo návrh pre väčšiu prácu, vo väčšine prípadov však takáto vec má všetky atribúty výtvarného diela. Veľa výtvarníkov sa vo svojej tvorbe venuje miniatúre programovo. Prednosťou malého výtvarného diela je aj to, že vďaka ľahkej a nenáročnej manipulácii je možné sústrediť na jednom mieste veľké množstvo diel rôznych autorov, a tak vytvoriť priestor pre širokú názorovú konfrontáciu.“ Jej výsledkom by v prípade Textilnej miniatúry mohla byť aktuálna správa o stave súčasnej slovenskej textilnej tvorby. Oproti prvému ročníku sa podľa J. Bajusa dajú vysledovať určité tvorivé posuny u jednotlivých výtvarníkov. Viacerých miniatúra zaujala a inšpirovala natoľko, že dnes sa jej už venujú systematicky.
Ďalším podtextom výstavy je vlákno. Vlákno ako leitmotív práce s textilom, ale aj vlákno, štruktúra, väzba vo všeobecnejšom zmysle slova. Môžeme tu napríklad nájsť i práce z papiera, plastu či peria. Aj repertoár použitých techník je rôznorodý, od tradičných – čipka, tkanie, až po objekty kombinujúce klasické i moderné techniky, prírodné i umelé materiály. Táto rozmanitosť a pestrosť je, samozrejme, odrazom individuálnych tvorivých programov. Na výstave sa predstavili rôzne generácie autorov – je tu zastúpená skupina nedávnych absolventiek textilu (napr. Mária Hromadová, Zuzana Hromadová), autori mladšej i strednej generácie (napr. Eva Cisárová-Mináriková, Silvia Fedorová, Jozef Bajus). Podtitul „Napätie“ akoby rezonoval aj pri celkovom dojme z expozície, každá vec si síce zachováva určitý diel príslušnosti k celku, k makrokozmu výstavy, zároveň však môžeme zaznamenať nenápadnú, ale zjavnú prítomnosť akéhosi osobného plášťa či imaginárneho zaklínadla, ktoré prikrýva, ochraňuje a stráži každé z diel.
A práve generačná, materiálová či technologická rozmanitosť vystavených diel bola pre nás možnosťou potvrdiť si, že aj vo výsostne aktuálnom výtvarnom diele má tradícia a remeslo stále svoje miesto. Aj napriek tomu, že svet súčasného textilu ponúka bezhraničné možnosti inšpirácií, technológií, materiálov. Všetko závisí od invencie a schopností tvorcu. Ako hovorí J. Bajus, remeslo je stále dôležité a v umení má svoje výsostné miesto. U väčšiny výtvarníkov vidieť, že ho robia. Záleží však hlavne na tom, ako túto tradíciu vnímajú, či sa pre nich stane zmysluplnou cestou, či budú mať silu sa s ňou tvorivo vyrovnať a „reinterpretovať“ ju so zreteľom na potreby súčasnosti. On sám ako pedagóg pri práci so študentmi často využíva tradičné techniky a materiály. Ich výrazový i formálny potenciál je aj v dnešnej dobe príťažlivý a inšpiratívny. Pre študentov sú starobylé, tradičné techniky a materiály svojím spôsobom výzvou. O to väčšou, že často ide o už takmer zabudnuté technológie, ktorých zvládnutie si vyžaduje trpezlivosť a sústredenie.
Organizátori výstavy veria, že textilná miniatúra si na slovenskej výtvarnej scéne nájde svoje stále miesto, chceli by totiž založiť tradíciu takýchto prehliadok. Ďalší ročník by sa mal konať o dva roky, jej charakter by sa teda zmenil na bienálny. Mal by sa rozšíriť aj záber vystavujúcich umelcov a do budúcnosti sa ráta aj s účasťou zahraničných tvorcov. Miestom konania by naďalej mala zostať mikulášska galéria, kde sú myšlienke vystavovania i zbierania textilnej miniatúry priaznivo naklonení.