Redakcia
Myslím si, že je dostatok literatúry o dreve a o jeho spracovaní. Zakaždým ma tieto knihy zaujmú. Rád si ich prečítam, vždy je v nich nejaká nová informácia, ktorú chcem vyskúšať. Alebo je tam upozornenie na vlastnosť dreva, ktorú som ešte neobjavil.
Dnes máme k dispozícii poznatky o dreve overené storočiami práce s týmto materiálom. Je však ťažké predstaviť si knihu alebo knihy, ktoré by nás naučili správnej miere flexibility, s ktorou všetky tieto skúsenosti môžeme uplatniť. Je to proces, v ktorom spájame naše vedomosti s vyjadrením niečoho osobného. Tým osobným je viac ako len vizuálna skúsenosť, viac ako len forma alebo dizajn. Tým je naša finálna značka – dotyk remeselníkových prstov na diele.
Nemá zmysel písať podrobné postupy. Skôr by som chcel vyjadriť svoj vlastný názor na niektoré problémy. Trúfam si ale jedným dychom dodať, že ešte nikto sa nenaučil remeslo z kníh. Sú isté „finesy“, na ktoré vás iný majster upozorní, ukáže vám kritické miesta, prípadne vám vysvetlí ich riešenia. Potom sa už každý musí trápiť sám, kým sa niečo naučí. Každý tvorivý človek si nájde svoje riešenie, svoju predstavu. Krásne a podnetné je to, že je to jeho pohľad a jeho interpretácia danej témy.
Dobrú vec musíme cítiť celým svojím vnútrom, každým pórom. O dobrej veci sa nepochybuje. Musíme ju urobiť tak, že keď je dobrá tu, je dobrá v Anglicku aj v Číne. Každý remeselník musí mať vnútorný pocit, že to, čo zo seba vydáva, má zmysel. Že jeho práca niekoho osloví; nech to bude kdekoľvek, bude vyžarovať isté vnútorné chvenie. Jej poslaním je vytvoriť pocit radosti, harmónie a možno aj šťastia. Veď čo cítite, keď niekde objavíte vecičku, ktorá vám zrýchli dych a zvýši tep?
Verím, že medzi ľuďmi existuje niť, ktorá ich spája s históriou a tiahne sa do budúcnosti. Nemyslím geneticky, ale spája ich vnútorne akýmsi chvením. Niečím, čo sa nedá definovať vedeckými formuláciami, je to niečo, čo cítite pri dobrej hudbe, niečo, čo sa vznáša nad nami. Vy sa jej musíte chytiť, alebo „ak Boh dá“, vsuniete sa do tej línie majstrov. Chytíte sa na istom mieste a pridáte niečo svoje. Niekedy je to menej prínosné, ale niekedy geniálne. Neverím, že človek začal robiť umenie, až keď mal plný žalúdok. Vtedy môže vymyslieť nanajvýš posteľ.
Nech je umenie akokoľvek materiálne, je v ňom niečo, čo ho robí umením, a to sa nedá ani chytiť, ani opísať. Je pre všetkých, ale len vyvolení ho vedia urobiť a len vyvolení ho aj pochopia. V histórii je veľa prípadov, keď ľudia v biede a hlade tvorili veci, nad ktorými stojím v nemom úžase. Vtedy uvažujem o tom, čo je nad nami, snažím sa pochopiť a precítiť, čo a ako to je. Tvoriť a chápať umenie je obrovský dar. Treba ho cibriť a rozvíjať.
Celé generácie remeselníkov odovzdávali svoje vedomosti v uzavretom kruhu učňovstva, vandrovného tovarišstva a majstrovstva. Keďže táto línia dnes nefunguje, každý sa musí trápiť sám. Z ľudského hľadiska je to absurdné. Vedomosti treba postúpiť ostatným, aby ich zdokonalili, vylepšili, prípadne aby si uľahčili vlastnú prácu. Mohol by som voľne parafrázovať veľkého znalca našej kultúry a svojho priateľa Martina Slivku, ktorý hovoril o fašiangoch: „Nemusíte súhlasiť, ale z úcty k tým storočiam pred vami je vašou morálnou povinnosťou ich zachovávať a pokračovať v nich.“
Musíte dosiahnuť bod, v ktorom vám malé odhalenia a dobrodružstvá ukážu cestu a budete si môcť povedať: „Toto je to, o čo v skutočnosti ide, teraz vidím, že je to zaujímavé, je to niečo, čo môžem robiť.“ Je to výzva kúska kvalitného dreva, nôž, ktorý sedí vo vašej ruke, nápad, ktorý vám pomôže tešiť sa z práce. Ale niektoré z týchto otázok a odpovedí prichádzajú so samotným drevom. A myslím, že to je dobré znamenie.
Smrek
Smrek je naša najrozšírenejšia a hospodársky najdôležitejšia drevina. Nemá sfarbené jadro, drevo je v celom priereze rovnomerne biele, žlté alebo bledoružovo-biele, prechod jarného dreva do letného je mierny. Dreňové lúče sú neviditeľné, živičné kanáliky malé a početné. Drevo je ľahké, mäkké, pružné, trvanlivé, stredne napúčavé a zosychavé, málo sa šúverí. Veľmi dobre sa opracováva, reže, štiepa, morí a stredne ľahko sa leští. Povrch možno na hladko opracovať.
Zo všetkých našich drevín má najširšie upotrebenie. Používa sa v stavebníctve, stolárstve, na debnárske práce. Zo smrekového dreva sa vyrába aj jeden z najúžasnejších výtvorov ľudského ducha a rúk – husle. Vo vysokých polohách v nadmorskej výške nad 800 m nad morom, najmä na severných svahoch, kde vládnu vyrovnané vegetačné podmienky, kde sú rovnomerne husté ročné prírastky, rastú vzácne smreky s rezonančným drevom. Na husľové prírezy sa spracúva len prízemná časť rovno rastených, najhrubších kmeňov, starších ako 150 rokov. Husliarski majstri si cenia najmä zvláštne drevo s tzv. lieskovcovou kresbou.
Ako malého chlapca ma fascinovalo, keď si starý otec postavil asi 50 – 60 cm dlhý klát a sekerou a kyjanicou ho kálal na stále tenšie a tenšie štiepy klinovitého prierezu. Vravel, že sa párajú. Až neskôr som pochopil, že stromy na šindle poctivo vyberal z najkrajšie rastených stromov a ešte skôr, ako ich odpílil, skúsil vyštiepením tenkej triesky, či sú vlákna rovné. Tenko nabrúseným oberučným nožom vystrúhal doštičky do správnej hrúbky a hladkého povrchu. Tešili sme sa na jemné stružliny, robili sme si z nich vtáčiky. Keď páhoval drážky, čakali sme na tenšie stružlinky, aby kohút mal chocholatý chvost. Keď boli šindle suché, vyliezol na strechu a reparoval ju.
Vrcholom štiepania sú však holubičky vyrezané nožom z rozvarených hranolčekov, zavesené aj dnes na vianočnom stromčeku.
Jedľa
Drevo sa anatomickou stavbou, farbou a väčšinou vlastností podobá smreku, preto môže dôjsť aj k zámene. Ale len pokým s ním nezačnete robiť. Má inú vôňu, lepšie povedané nevonia, ale má slabý kyslastý zápach. Svojou kvalitou sa smreku nevyrovná. Nemá živičné kanáliky, je preto menej trvanlivé a bez lesku, na voľnom vzduchu bez ochrany šedivie. Dobre sa štiepa. Hrče vypadávajú a zahnívajú, letokruhy sa častejšie odlupujú. Pri obrábaní je plocha dreva menej hladká – chlpatie.
Použitie jedle je podobné ako pri smreku. Pri spracovaní na strojoch treba byť nanajvýš opatrný. Suchý jedľový konár, a teda aj hrča v doske, je podľa mňa najtvrdšie drevo, aké u nás rastie. Najčastejšie vyštrbí náradie.
Ak si svoje náradie ceníte, vyhýbajte sa suchým jedliam rastúcim na voľnom priestranstve – „pažitiarom“. Len raz som sa dal nahovoriť na jej pílenie. Nikdy viac! Na jej konároch zlyhala aj vynikajúca švédska píla Husqvarna, ostrie zubov na reťazi sa úplne vylámalo.
Aj napriek tomu je jedľa moja srdcová záležitosť. Má, ako málo stromov, jednu úžasnú vlastnosť – veľmi silný jazvový reflex. Po odpílení alebo odlomení, najčastejšie na jar, ranu zavalí a začne rásť nové divé drevo. Na Slovensku sa nazýva svor, svorik, svôr. Takýto pahýľ sa trápi niekoľko desiatok rokov, kým narastie dva-tri centimetre do hrúbky. Je to husté, pevné, tvrdé, ťažko opracovateľné drevo. Narastie aj na jaseni, javore, gaštane a smreku, našiel som dokonca aj smrekovcové svory, ale jedľový má medzi slovenskými drevami absolútne prvenstvo. Je kráľom našich lesov a verím, že každého milovníka dreva poteší kresbou svojich letokruhov, farebnosťou a hrou zrkadielok. Vrcholné uplatnenie našli svory v bačovskom riade; robili sa z nich tie najkrajšie črpačky, črpáky, odlievaky. Najmä svoríky majstra Jozefa Lenharta a ich politúrovaný povrch boli veľkým impulzom pre moju ďalšiu prácu.
Borovica
Má dobre viditeľné letokruhy. Veľký rozdiel je v tvrdosti jarného a letného dreva. Beľ je biela, jadro červenohnedé, dreňové lúče sú neviditeľné, živičné kanáliky veľké a početné. Z našich ihličnanov má najviac živice a najčastejšie sa z nej aj ťaží.
Drevo borovice je ľahké, mäkké, pružné, menej húževnaté a krehkejšie ako smrekové, ale horšie sa štiepa. Umiestnené na suchom mieste je trvanlivé, napúča a zosychá iba stredne, avšak z ihličnatých driev najviac. Dobre sa opracováva, reže, vyrezáva. Stredne dobre sa leští, neošetrené na vzduchu šedivie.
Drevo borovice je na dotyk mastné, pri hobľovaní sa hobľovací stôl zanáša živicou, preto ho treba (stôl) najmä pri hrúbkovaní natrieť parafínom. Vzhľadom na obsah živice môžu vzniknúť problémy pri morení; niektoré druhy moridiel môžu zanechať najmä na jadrovom dreve mapové škvrny.
Používa sa na stavby, stolárske práce, obloženie stien, na výrobu okien. Najkvalitnejšie kmene sa používali na sťažne lodí.
Pri ukladaní reziva na sušenie do klietok musia byť dosky čisté, bez pilín, lebo tie môžu spôsobiť modré plesňové škvrny. Kvalita dreva sa síce nezmení, ale takáto plocha nevyzerá po ohobľovaní dobre a profesionálne.
Smrekovec opadavý
Debnárska nádoba zo smreku a smrekovca opadavého s lieskovou húžvouLetokruhy sú výrazné, ostro ohraničené. Beľ je úzka, biela až žltobiela, pri remeselnom spracovaní sa obyčajne odrezáva rovnako ako stredové časti. Smrekovec prvé roky veľmi rýchlo rastie, má široké letokruhy, preto je jadro menej kvalitné. Je červené až červenohnedé. Dreňové lúče sú neviditeľné, živičné kanáliky malé a početné. Zo živice sa ťaží tzv. benátsky terpentín.
Drevo je pružné, poloťažké, tvrdé, húževnaté, ľahko štiepateľné, trvanlivé aj pod vodou. Pri zmene vlhkosti zo všetkých ihličnanov najmenej napúča, málo zosychá a málo sa šúverí. Má rovnomernú štruktúru, dobre sa opracováva, reže, vyrezáva, brúsi a štiepa, dobre sa leští, ale zle sa morí. Používa sa na výrobu nábytku, na obklady stien, ale aj na sústruženie. Považuje sa za naše najhodnotnejšie ihličnaté drevo. Na voľnom vzduchu si zo všetkých ihličnatých drevín najlepšie zachováva svoju pôvodnú farbu. Pomerne často ho používajú debnári na svoje výrobky a s obľubou ho kvôli farebnosti kombinujú so smrekom. O jeho trvanlivosti svedčia drevené kostolíky v Tvrdošíne na Orave a v Trnovom pri Žiline. Pre svoju odolnosť voči kyselinám sa používa aj v extrémnom prostredí moriarní a galvanizovní.
Dovolím si malé upozornenie. Na početných smrekovcových suchých hrčkách sa veľmi tupia hobľovacie nože. Ak viac hobľujete, vymieňajte ich každý deň, aby boli stále ostré; v ďalšej fáze budete mať menej práce s brúsením povrchu. Je to odporúčanie švédskych stolárskych majstrov.
Tis
Beľ je svetložltá, ostro oddelená od červeného až červenohnedého jadra. Letokruhy sú veľmi husté – harmanecké tisy majú vo veku 200 rokov hrúbku len okolo 20 centimetrov. Neplatí to však pre stromy rastúce v parkoch a záhradách, tie sa svojou hustotou podobajú smrekovcu opadavému. Drevo je veľmi pevné, pružné, ťažko sa štiepa, výborne sa z neho sústruží, dobre sa leští, je veľmi trvanlivé.
Tis je vzácny, chránený treťohorný relikt. V literatúre sa často nezaraďuje medzi ihličnany, lebo nemá semená v šiške.
V minulosti sa používal na výrobu nábytku a drobných umeleckých predmetov. Najviac sa však používal na výrobu lukov a už na konci 13. storočia sa vyvážal z oblasti Karpát do Anglicka a Holandska. Z tisu je vraj dokonca postavený gréckokatolícky kostolík v Tročanoch neďaleko Prešova. V súčasnosti sa bežne nepoužíva, preto jeho vlastnosti nie sú dostatočne vysledované.
V literatúre sa uvádza, že okrem červeného mieška, v ktorom je dozreté semienko, je celý tis jedovatý. Aký je skutočne jedovatý, to som zistil až pri intenzívnej práci s ním. Po pár dňoch práce v dielni a vdychovania jemného prachu nastal u mňa stav ako pri zápale priedušiek, tiekli mi slzy, hlieny z nosa, mal som ťažký chraptivý kašeľ. Nepomohli mi žiadne lieky ani starostlivosť lekárov, pretože nevedeli určiť príčinu mojej choroby. Až po niekoľkých mesiacoch som vylučovacou metódou prišiel na zdroj problémov. Bol to alkaloid taxín, dráždiaci tráviace orgány a zastavujúci dýchanie a činnosť srdca, obsiahnutý v tisovom dreve. Nepomohli mi ani najkvalitnejšie respirátory a ochranné prostriedky, ktoré som skúsil používať. Jemný prach, ktorý zostal na odeve, vlasoch a brade, sa mi predsa dostal do pľúc. Musel som z neho prestať robiť.