Juraj Zajonc
Pletenie a tkanie sú dve samostatné skupiny textilných techník, ktoré však majú mnoho spoločných prvkov. Odlíšiť ich možno podľa pracovného postupu, ktorým boli predmety zhotovené. Opletanie osnovy útkom tvoreným dvoma niťami, ktoré sa pri tom vzájomne krížia, je známe ako pletenie na forme. Na Slovensku sa takto plietli súčiastky nosené ako ochrana zápästia pri práci a v zime, rukavice aj papuče. Táto technika je v Európe považovaná za prvok textilnej kultúry špecifický pre karpatskú oblasť. Pri tkaní na kartičkách sú základnými pomôckami obyčajne štvorcové kartičky s otvormi v každom rohu. V stredoveku bola táto technika rozšírená na väčšine územia Európy. Od 15. storočia začala ustupovať do oblasti domáckej výroby. Na Slovensku sa tkanie na kartičkách udržalo na výrobu vlnených pásov, ktoré boli súčasťou tradičného ženského odevu (omotávali sa okolo pása). Tieto pásy dlhé 180 až 250 cm a široké asi 8 cm tkali pomocou 38 – 40 kartičiek (s hranou 6 – 8 cm) remeselníci. Do 50. rokov 20. storočia sa v južnej časti Slovenska vyrábali rohože a tzv. mäsiarske tašky (na prenášanie mäsa a mäsiarskych nástrojov) z byle vlhkomilnej rastliny pálky. Táto výroba je pozoruhodným dokladom vývoja techniky tkania. Ďalšími jednoduchými technikami tkania či polotkania na Slovensku bolo tkanie ihlou a tkanie na doštičke. Najčastejšie sa nimi zhotovovali pásy a dlhé pruhy textílií. O výskyte tkania na doštičke svedčia nálezy z celej Európy, Ázie i Ameriky. Na Slovensku bola táto technika až do 20. storočia súčasťou domáckej textilnej výroby. Ich tkaním sa často zaoberali rómske ženy. Preto sa tieto textílie často označovali ako cigánske tkanice.