Elena Beňušová
Jednou z rozšírených techník výroby šperkov na Orave na severnom Slovensku bolo kovolejárstvo. Táto technika sa na Orave zachovala až do 20. storočia. Na liatie tu používali najčastejšie mosadz, pričom zlievali staré, poškodené pracky, ozdoby i kovový odpad. Odliatok sa zdobil obľúbenými a tradičnými technikami – rytím a razením. Výrobcovia dlho zachovávali staré tvary, ktoré aplikovali aj na nové druhy ozdôb. Remeselná výroba ľudových šperkov na Orave zanikla po druhej svetovej vojne zrušením súkromných živností. Prsteň ako osobný šperk symbolického charakteru bol na Orave veľmi obľúbený. Bola to prevažne masívna obrúčka v hornej časti výrazne rozšírená a s vystupujúcim kruhovým terčíkom. V ľudovom prostredí nikdy medzi rozšírené šperky nepatrili náramky. Je preto zaujímavé, že v 19. a 20. storočí sa stali pravidelnou a typickou súčasťou výzdoby mladých ľudí na dolnej Orave. Vznikli z praktických pohnútok. Mladí ľudia ospravedlňovali svoju márnivosť tým, že stiahnutím zápästia im remienok uľahčuje ťažkú prácu. Z takejto praktickej pomôcky sa časom vyvinula ozdoba. Pracky patria medzi šperky súvisiace s vývojom odievania. Ľudový odev muža si ich vyžadoval veľa, hlavne na opaskoch, kapsách, nohaviciach, halenách a huniach. Najstaršie univerzálne pracky sú liate mosadzné, masívne a pevné. V oravskom ľudovom odeve sa veľmi často používali aj liate dvojdielne spony napodobňujúce filigrán, ktoré však neboli z domácej produkcie.