Tibor Uhrín
Súčasné chápanie remesla sa obmedzuje spravidla iba na schopnosť zručne manipulovať s nástrojmi a materiálom, alebo na remeslo ako živnosť. Ale skutočné remeslo znamená oveľa viac. Jeho základnou súčasťou nie je iba manuálna zručnosť a šikovnosť (fortieľ), ale čosi uložené v podvedomí remeselníka. Je to dôverná znalosť použitia a vlastností nástrojov, materiálov a remeselných postupov, ktorú získal prostredníctvom tradície a na základe svojich skúseností. A navyše sú to znalosti, ktoré mu umožňujú prekonávať neustále sa objavujúce ťažkosti pochádzajúce z rôznorodosti nástrojov, materiálu a podmienok práce. David Pye (1909 – 1993), anglický architekt, remeselník a pedagóg dizajnu, používal termíny „zhotovenie s rizikom“ a „zhotovenie na istotu“, aby opísal dva rôzne princípy výroby, ktoré sú rozlíšené podľa toho, či výsledok práce je daný dopredu a nemenný, než sa začne s jeho zhotovením, alebo neistý, s možnosťou zmeny počas práce. Pojmami „zhotovenie s rizikom“ a „zhotovenie na istotu“ vyjadril krajné póly problému. Keď funguje práca „na istotu“, výsledok sa nemôže pokaziť, lebo pri použití strojov a automatizovaného spôsobu výroby je každá operácia dopredu daná. Výrobca, ktorý používa „zhotovenie s rizikom“, pracuje ručne, bez podpory strojov a mechanizmov, takže kvalita výslednej práce nie je dopredu daná, ale závisí od odhadu, zručnosti, fortieľa a pozornosti remeselníka a od jeho pracovných skúseností. Podstatou je, že kvalita výsledku práce je ohrozená počas celého procesu práce (preto „s rizikom“). Dnes sa často skloňuje pojem ručná práca – „hand-made“. Ale mnoho vecí, ktoré vo svete existujú, sú vyrábané s premenlivou proporčnosťou obidvoch typov zhotovenia. Od stredoveku, keď sa začali používať a postupne zdokonaľovať rôzne prípravky a šablóny, zlepšovala sa kvalita nástrojov, vyvíjali sa pracovné postupy, remeselníci zmenšovali „riziko“ a zvyšovali „istotu“ práce, takže riziko sa postupne strácalo. Typickým príkladom zhotovovania s rizikom je práca korytára napr. pri výrobe kruhovej misy, ktorá sa robí len pomocou tradičných nástrojov. Korytárske remeslo vyžaduje veľkú manuálnu zručnosť, prax a majstrovstvo. Akákoľvek nepresnosť ruky, ktorá postupnými a presnými zásekmi vedie nástroj, môže prácu zmariť. Iná technológia – sústruženie – je modelom zhotovenia na pomedzí „práce s rizikom“ a „práce na istotu“. Môžeme použiť rôzne prípravky na upnutie nástroja alebo pracovať pomocou ručne ovládaných nožov. Neexistuje úplná istota ani úplné riziko, iba vratká rovnováha medzi obidvomi spôsobmi. Výrobok, ktorý urobí dobrý remeselník ručne, má obyčajne väčšiu hodnotu, práve pre prítomnosť rizika počas jeho zhotovenia. Viditeľné sú aj kvalitatívne rozdiely po individuálnom zhotovení každého kusa predmetu, napr. stopy po nástroji na povrchu, drobné odchýlky od ideálneho geometrického tvaru. Bez týchto znakov „nedokonalosti“ sa umenie remesla a dizajnu stáva nezáživné. Predmety teda nadobúdajú ďalšiu hodnotovú vrstvu – neopakovateľnú remeselnú kvalitu. V niektorých prípadoch, z dizajnérskeho hľadiska, je precíznosť veľmi žiaduca, v iných prípadoch nemusí byť potrebná. Dizajnér môže navrhnúť artefakt, ktorý má v sebe určité uvoľnenie a ponecháva istý vymedzený priestor práve pre remeselníka – realizátora dizajnu. Niektorí remeselníci sa nechávajú uniesť zručnosťou na úkor iných súvislostí a názoru. V kontraste s takouto niekedy bezduchou uhladenosťou väčšmi oceňujeme remeselnú prácu pre jej surovosť, spontánnosť alebo originalitu. S ohľadom na kvalitu nemá zhotovenie s rizikom žiadne výsadné postavenie. To, čo je na ňom zaujímavé, je veľká rôznorodosť, tiež vplyv umenia a dizajnu. Bez tejto rozmanitosti by bolo remeslo nezáživné a ochudobnené. Ruka remeselníka nie je vždy dobrá a priemyselná výroba nie je vždy zlá alebo druhoradá. Čoraz väčšia závislosť od technológie nás núti riešiť úlohu spojenú so stratou kontinuity remeselných zručností. Remeslo, ktorého podstatu reprezentuje jednota rúk a ducha, môže aj dnes zmierniť toto odcudzenie a potvrdzovať ľudský element v každodennom živote. Remeselná skúsenosť môže poskytnúť väčší priestor pre vyjadrenie individuality.