Naďa Kančevová
Predstavy jednotlivých národov o sebe samých (vrátane slovenských) sú opradené výmyslami a zdá sa, že ich kritické reflektovanie (demýtizácia) dnes patrí k ústredným témam spoločenskovedných disciplín. Mohol by teda vzniknúť dojem, že aj výstava Slovenský mýtus zapadá do rámca týchto aktuálnych demýtizačných tendencií. Kurátorský zámer však svedčí skôr o opaku: výstava nestavia mýtus do pozície niečoho, čo musí byť vedeckým výkladom zneškodnené, ale prezentuje ho ako „živnú pôdu“ pre kultúru a východisko pre umelecké iniciatívy.
Jedným z dôležitých podnetov koncepcie výstavy sa pritom stali niektoré myšlienky sformulované francúzskym filozofom Paulom Ricoeurom. Citát z jeho diela sa zároveň objavil aj ako úvodné motto pri vstupe do expozícií. Ricoeur píše: „Dôležitejším procesom než demytologizácia je privlastnenie skrytého symbolického bohatstva… nikdy nie sme na konci s rúcaním modiel, aby symboly mohli prehovoriť.“
Dalo by sa povedať, že práve Ricoeurom akcentovaná skrytá symbolická funkcia mýtu poskytuje myšlienkovú platformu, na pozadí ktorej treba vnímať („čítať“) výstavu. Ak totiž novšie historické/kultúrnohistorické interpretácie apelujú hlavne na nebezpečenstvá, ktoré v sebe sila mýtov ukrýva, výstava (a sprievodná publikácia k nej) sa sústredili na iný aspekt – hľadanie akýchsi symbolov či „vizuálnych archetypov slovenskosti“.
Kurátori výstavy nepochybujú o tom, že táto osobitosť („slovenskosť“) vo výtvarnom umení 20. (i 21.) storočia existuje. Výstava sa zrodila práve z tohto presvedčenia. Na pomerne obšírnom a pomerne rôznorodom materiáli chce návštevníkovi poskytnúť možnosť vytvoriť si vlastnú definíciu slovenskosti, tak ako sa odráža vo výtvarných dielach.
Treba pritom zdôrazniť, že práve rôznorodosť vystaveného materiálu je v slovenských podmienkach novinkou. Okrem viac alebo menej známych diel predstaviteľov slovenskej moderny sa návštevník výstavy stretne aj s insitnými a úžitkovými prácami, textovými dokumentmi a archiváliami. Z hľadiska súčasných výstavných praktík môže byť tiež podnetné, že vystavený materiál je prezentovaný ako rovnocenný, teda nerozlišuje sa medzi tzv. „vysokým“ a „nízkym“ umením.