Tibor Uhrín
Erzgebirge (Krušnohorie) je oblasť bohatá na drevo a v minulosti aj na rudy farebných kovov, ktoré priniesli regiónu v stredoveku veľký banícky rozvoj. Od 18. storočia však zásoba rudy veľmi poklesla, a tak museli miestni obyvatelia čoskoro hľadať iný zdroj obživy. Ten im poskytli miestne lesy bohaté na smrekové drevo, ktoré im už neslúžilo iba na banícke účely, ale aj na drevovýrobu. Kuchynský riad, praslice, gombíky boli jej prvým sortimentom, ale hračky sa nakoniec ukázali byť najúspešnejším artiklom. Technika ich výroby nepotrebovala počas dvestoročného používania takmer žiadnu inováciu. Ich výrobné metódy môžeme aj dnes označiť za unikátne a možno ich tiež považovať za predchodcov priemyselnej sériovej výroby. Na začiatku 19. storočia (okolo roku 1804) bol proces vylepšený v Seiffene uvedením novej technológie známej ako reifendrehen alebo sústruženie hračiek z profilovaných drevených obručí. Táto metóda umožnila masovú výrobu drevených figúrok, najmä zvieratiek, domčekov a vozidiel, v rôznych veľkostiach. Výrobný postup spája sústruženie – výrobu obruče, ktorá má v reze profil zamýšľanej figúrky, a jej následné štiepanie. Z jedného kruhu sa dalo naštiepať pomerne veľké množstvo figúrok, asi 40 až 60 kusov. Je to príklad využitia sústruženia, štiepania a drevorezby v sériovej produkcii pred rozvojom priemyslu, pretože je v ňom obsiahnutý aj remeselnícky kumšt.