Vladimír Morávek
Mária Zajíčková
Vladimír Morávek (1949) je v súčasnosti svojou tvorbou v kategórii rezbárov na Slovensku významným a nezameniteľným fenoménom. Výtvarne školený autor pozná princípy sochárskej tvorby jednotlivých historických slohov, ľudovej tvorby i moderného umenia. V oscilácii medzi gotickým a barokovým sochárstvom, ľudovou rezbou, insitným umením a moderným sochárstvom postavenom na symbole si vytvoril svojský, originálny štýl. V obrazovom stvárnení vybraných tém často používa symbol a skratku.
Absolvoval štúdium fotografie na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave a štúdium kamery na Filmovej akadémii múzických umení v Prahe. V období, keď si zakladá rodinu, siaha po dreve a popri profesionálnej práci kameramana, plnej každodenných reálnych zážitkov a informácií, rozvíja svet vlastnej fantázie. Dôležitým momentom v Morávkovej tvorbe bola prvá väčšia prezentácia betlehemov v Bratislave v roku 1990, potom samostatná výstava v roku 1995, účasť na Medzinárodnom salóne betlehemov vo francúzskom Arles v roku 1992 a prvá prezentácia na 20. ročníku výstavy 100 jasličiek pre Rím v roku 1995. Tu v konfrontácii s dielami tvorcov z rôznych krajín sveta si ešte viac uvedomuje správnosť cesty k špecificky domácemu slovenskému a osobnému individuálnemu výrazu.
Morávka zaujíma predovšetkým človek a jeho vnútorný svet. Odtiaľ pramení aj výber tém. Spracúva motívy sakrálne, svetské, ale aj príbehy rozprávkové, alegorické, mýtické. Rezbárske dielo Vlada Morávka možno rozdeliť na voľnú komornú plastiku, pozostávajúcu zo sôch, súsoší, figurálnych kompozícií a reliéfov betlehemov, a na plastiku monumentálnu.
Na počiatku svojej tvorivej aktivity vytvára sériu postáv dievčat a žien s výrazne modelovanými splývajúcimi pradenami vlasov. Pridaním atribútu vysvetľuje a koncentruje zmysel príbehu. Bohatým inšpiračným zdrojom Morávkovej tvorby je hudba, ktorú stvárňuje v asociatívnych plastikách spojenia huslí alebo ich výsekov so ženským telom. Na plastiky ženských postáv nadväzuje sakrálna tematika tvorbou madon s dieťaťom na rukách. Postavy anjelov charakterizujú dominantné, v ozvenách baroka podrobne rezbársky spracované krídla. Pocit tragiky vyjadruje v spracovaní korpusu ukrižovaného Krista, niekedy iba jeho torza. Na strane druhej smutne, bezradne, ba až tragikomicky pôsobia aj svetské figurálne plastiky klaunov. Od prvej polovice 90. rokov vytvára autor cyklus baladicky ladených súsoší v symbolickej skratke spojenia človeka s koňom v krajine.
Už od 80. rokov sa permanentne vracia k téme narodenia Spasiteľa. Betlehemskú scénu Narodenia zbavuje prebytočných postáv, architektúry a krajinnej scenérie, redukuje počet figúr a drevo upravuje koloratúrou a striedmym zlátením. Na betlehemovú tvorbu nadväzuje v poslednom čase zobrazovaním epického príbehu, či už mýtického, rozprávkového, alegorického, alebo príbehu obsiahnutého v ľudovej múdrosti prísloví a porekadiel. V monumentálnej tvorbe sa blíži k insitnému vyjadreniu s baladickým vyznením.
Dnes sa autor venuje výlučne rezbárstvu. Kultúrny prínos jeho tvorby spočíva v nadviazaní na najlepšie tradície domáceho slovenského rezbárstva v jeho historickom vývoji.