Alena Rybáriková
Odev roľníckeho obyvateľstva z konca 19. a prvej polovice 20. storočia vo svojej pôvodnej podobe a v pôvodnom prostredí zanikol. Dnes sa s ním stretávame v novej podobe, ktorú dostáva ako tanečný alebo scénický odev v amatérskych a profesionálnych folklórnych súboroch. Dedinské folklórne skupiny, ktoré sa ho snažia zachovať, síce používajú pôvodné odevné súčasti, ale často sú nútené dopĺňať ich novo ušitými časťami zo súčasných materiálov, a tak ani v ich prípade už nemožno hovoriť o používaní pôvodného odevu. S tvorbou nových scénických odevov sa súbory boria už celé roky. Prístup k navrhovaniu a zhotovovaniu scénického kostýmu nie je jednotný.
V súvislosti s tvorbou krojov sa vynára otázka, či je vôbec potrebné reprodukovať ľudový odev v čo najvernejšej podobe. Do akej miery ho štylizovať? ÚĽUV sa venoval výrobe krojov pre folklórne súbory od 50. rokov 20. storočia. Bola to výroba na objednávku, súbory boli v porovnaní so súčasnosťou slušne dotované. Pri výrobe nových krojov sa postupovalo dvomi spôsobmi. Pri prvom postupe si súbor k novému tancu vybral na ušitie reprodukciu starého, pôvodného odevu. Druhý spôsob uplatňovali najmä profesionálne súbory – kroj navrhoval výtvarník, obyčajne po dohovore s choreografom. Tak vznikali nové kroje pre Lúčnicu, SĽUK, Vojenský súbor, PUĽS atď.
Po roku 1990 sa začali výrobe krojov venovať viaceré subjekty. Súbory si môžu vyberať realizátora nových krojov podľa ponúkanej ceny, otázka kvality možno nie je prvoradá. S odstupom času možno povedať, že pôvodný odev sa nikdy nedá zreprodukovať absolútne verne, lebo sa nedajú získať materiály používané v minulosti a aj technológia výroby je dnes iná. Prístup k vytváraniu kroja pre folklórny súbor nemusí byť jednotný. Hlavné aspekty sú: 1. Zhromaždiť čo najviac informácií o ľudovom odeve danej obce alebo regiónu. 2. Spolupracovať s výtvarníkom alebo etnografom, ktorý by mal vyšpecifikovať hlavné znaky odevu. 3. Veľkú pozornosť venovať výberu materiálu. 4. Dodržať originálnosť vzorov vo výzdobe.