Z múzejných zbierok ÚĽUV-u
Irena Pišútová
V 18. storočí sa na Slovensku celoplošne prejavoval mariánsky kult. Hlavným cieľom pútnikov boli zázračné sochy, ku ktorým prichádzali s modlitbami a prosbami o uzdravenie. Pútnici si na púťach mohli zakúpiť drobné i rozmernejšie spomienkové predmety, medzi ktoré patrili ľudové polychrómované sošky predstavujúce patrónku nejakého pútnického kostola. Na Slovensku bolo viacero známych pútnických miest, jedným z nich bola Dubnica nad Váhom, kde v kostole sv. Jakuba uctievajú ranobarokovú sochu Madony s dieťaťom umiestnenú na hlavnom oltári. R. 1742 Dubničania postavili nový kostol, lebo zvesti o zázračnej dubnickej soche a s ňou spojené množstvo pútí sa rozšírili natoľko, že starý kostol už nemohol slúžiť veľkému prílevu pútnikov. Zázračnú sochu do nového kostola do Dubnice z Trenčianskeho hradu preniesol Mikuláš Iléšházy.
V archíve rímskokatolíckeho farského úradu v Dubnici sú zapísané desiatky výpovedí tých, ktorým pomohla dubnická Panna Mária z mnohých nemocí. Žiadali o pomoc Madonu stojacu na polmesiaci s dieťaťom na jej ľavej ruke nesúcim zemeguľu ako symbol budúcej Kristovej vlády nad svetom. Dieťa sa pravou rukou dotýka líca matky, akoby ho nežne hladkalo. Tento detail je základným charakteristickým symbolom typu dubnickej Madony, ktorým sa odlišuje od všetkých ostatných na našom území. Nad hlavami postáv sa klenie gloriola z dvanástich hviezd. Podľa výtvarných kvalít autorom sochy musel byť profesionálny sochár stredoeurópskeho pôvodu. V 18. a 19. storočí sa medzi ľud dostávali prostredníctvom tzv. svätých obrázkov ľudové podoby pútnických sošiek, ktoré vznikali na základe dobových oceľorytín a drevorezov.
Ľudové rezbárske stvárnenie sošky dubnickej Madony s dieťaťom z muzeálnych zbierok ÚĽUVu sa viaže na oceľorytinu tohto typu Madony publikovanú Jordánszkym (v r. 1838), rešpektuje jej základnú schému a svojsky rieši detaily trojrozmerného artefaktu. Považujeme ho za jeden z mála dokladov ľudového podania pútnickej sošky svojho druhu. Ľudový rezbár v porovnaní so slohovou predlohou i litografiou pôvabný detail rúčky trocha pozmenil. Postava Matky má vypuklo spracovaný korpus doplnený zvonovo rozšíreným dvojdielnym, dekoratívne lemovaným modrým plášťom. Soška je, žiaľ, do istej miery torzom – Madoninu pravú ruku časom nahradila novšia, dieťaťu chýba zvyšok predlaktia, celkovému dojmu zo sošky to však na kráse priveľmi neuberá.