Katarína Beličková
Jedným z najvýznamnejších stavebných materiálov pre našich predkov sa stalo drevo.
Z etnografického hľadiska sa Slovensko člení na oblasť dreva na severe a oblasť hliny na juhu (na základe dostupného stavebného materiálu). Príkladom do súčasnosti zachovaného rozsiahlejšieho súboru pamiatok dreveného ľudového staviteľstva je podtatranská obec Ždiar. Okrem dostupnosti stavebného materiálu sa na type ľudového staviteľstva Ždiaru podpísali aj poveternostné a klimatické podmienky, v ktorých sa obec nachádza.
Pre svoj nezameniteľný charakter osídlenia a typ ľudovej architektúry bola obec Ždiar vyhlásená za Pamiatkovú rezerváciu ľudovej architektúry (1977). Existujú tu dva typy pamiatkovo chránených objektov – ždiarska átriová usadlosť a zakopanský typ domu. Koncepcia cestovného ruchu a koncepcia novej výstavby v Ždiari mala všetky predpoklady na trvale udržateľný rozvoj a udržanie hodnôt ľudového staviteľstva v obci. V časovom horizonte posledných štyridsiatich rokov je však možné konštatovať, že stratégia udržania a rozvoja tejto pamiatkovej rezervácie sa minula svojmu zámeru. Drevo ako základný stavebný materiál často krát muselo ustúpiť novým metódam a staviteľským technikám. Stratégia cestovného ruchu s dôrazom na autentické prostredie a výhody s tým spojené postupom času začali troskotať na nepochopení princípov vidieckeho cestovného ruchu. Na snahy o zvýšenie štandardov bývania či ubytovania začali doplácať pôvodné objekty ľudovej architektúry. Začali vznikať tzv. napodobeniny pôvodných objektov ľudovej architektúry, ktoré však ani v exteriérovom ani v interiérovom stvárnení nezodpovedajú jej princípom. Napodobeniny ľudovej architektúry sú spravidla murované stavby, ktoré predstavujú iba ilúziu autenticity. V očiach verejnosti sa však veľmi ľahko stávajú pohodlnou náhradou staviteľských hodnôt a zručností predchádzajúcich generácií.