Mária Hriešik Nepšinská
Obraz šperku ako dekoratívneho artefaktu vytvoreného výlučne z drahých materiálov – kovu a drahokamov – začal sublimovať zhruba od polovice 20. storočia pod vplyvom progresívneho prúdu západoeurópskych autorov, ktorí doň vnášali čoraz väčší individualizmus a výtvarné kvality. Podarilo sa im vymaniť šperk z úzko vymedzených hraníc zlatníckeho remesla, pomerne negatívne poznamenaného aj sériovou produkciou. A záujem upriamili na alternatívne, pre oblasť šperku dovtedy neprijateľné materiály: plast, papier, textil a rôzne organické materiály. Šperkári uvítali možnosť slobodného výberu materiálu korešpondujúceho s ich výtvarným zámerom, ktorý mal moc zdôrazniť symbolické či významové hodnoty diela. Hnacím motorom novovznikajúcej umeleckej činnosti konštituovanej na báze autorskej remeselnej produkcie bola okrem silnej túžby negovať tradíciu aj odvaha experimentovať. Mnohí zo súčasných výtvarníkov pristupujú k materiálu akoby viac zvnútra. Autorka približuje tvorbu Terhi Tolvanen, Ketli Tiitsar, Francis Willemstijn, Jorga Castañóna, Flóry Vági či Manuela Vilhenu.