Želmíra Šípková
Drevo, jeden z najstarších „kultúrnych“ materiálov, sprevádza človeka od civilizačného úsvitu až do dnešných dní. Miera jeho využitia sa historicky zásadne menila v nepriamej úmere s rastúcou úrovňou a diverzifikáciou výrobných technológií. Spočiatku malo temer univerzálne uplatnenie. V našich podmienkach prevaha dreva v životnom priestore obyvateľov miest trvala do 19. storočia, v tradičnom vidieckom prostredí až do prvej tretiny 20. storočia. Drevo prestupovalo všetkými zložkami života jednotlivca i spoločnosti. Berúc do úvahy rozsah uplatnenia dreva v jeho „zlatom veku“, neprekvapuje široký register spôsobov jeho opracovania. Postupujúc od jednoduchších k technologicky náročnejším, sú to predovšetkým techniky štiepania, dlabania, kresania, pílenia, hobľovania, vŕtania, točenia (sústruženia) a drevorezby. Uvedené postupy tvoria technologický základ drevospracujúcich disciplín a remesiel, ktoré sa v nadväznosti na individuálnu i spoločenskú požiadavku rozvinuli v našom kultúrnom prostredí. Postupom rokov prenechalo svoje výsadné postavenie iným materiálom: uhliu, rope, železu, betónu, plastom. Dodnes je však súčasťou našej kultúrnej tradície a má čo povedať aj súčasnému človeku.