Darina Arce
V Považskej galérii umenia v Žiline bola v dňoch 22. 3. až 29. 4. 2001 otvorená netradičná výstava. V rámci programu zoznamovania sa s mladými výtvarníkmi regiónu sa tu po prvý raz spoločne so svojou doterajšou tvorbou predstavili Daniela a Miro Mládenkovci, výtvarníci, ktorí od konca deväťdesiatych rokov žijú a pôsobia v Žiline a Rajci.
Každú výstavu v podstate ohraničujú dve veličiny – priestor a čas. Priestor Malej výstavnej siene, v ktorej sa stretli diela oboch umelcov, bol pomyselnou čiarou predelený na dve časti, a čas, ktorý ohraničil vystavované diela, dal výstave názov DOTERAZ.
Daniela Mládenková, rodená Holúbková (nar. 1974), pochádza z Bratislavy. Patrí k najmladšej generácii slovenských umeleckých šperkárov a zároveň k prvým profesionálne školeným zlatníkom – šperkárom, ktorí absolvovali na bratislavskej VŠVU štúdium v ateliéri kovu a šperku. Štúdium začala v ateliéri doc. Antona Cepku; od roku 1995 ho vedie Karol Weisslechner ako Ateliér S+M+L-XL.
Na výstave svoju tvorbu predstavila kolekciami prsteňov, drobných predmetov do ruky „hmatiek“, šperkovníc a brošní. Zaujímavou súčasťou inštalácie jej diel boli konštrukčne čisté fúzikové objekty, krehké a takmer nehmotné.
Originálnu kolekciu hravých minimalistických kreácií prsteňov vytvorila autorka zaliatím rozličných prírodných materiálov a prvkov do polyesteru. Osie hniezdo, prepeličie vajíčko, rôzne druhy orechov, kôstka z manga, to všetko dokázala pretransformovať na taký osobitý a výsostne individuálny šperk, akým je prsteň. Využitie pôvodných prírodných tvarov a ich štruktúr vytvorilo priestor pre variabilné významové interpretácie.
Tému šperk na dotyk stvárnila v početnej kolekcii prsteňov pre všetky prsty. V prsteňoch-skladačkách vychádza z myšlienky aktu zasnúbenia dvoch ľudí. To symbolizuje i spojenie dvoch samostatných častí – dvoch prsteňov do jedného celku, jedného šperku.
Kovové hmatky ako hračky do ruky sú taktiež výsledkom spracovania konkrétnej témy: niečo malé do vrecka. Vznikli pre výstavu Small and Special v Toronte. Svojím príjemným tvarom a možnosťou rytmického stláčania dôvtipne zabudovaných mechanických detailov môžu vlastníkovi privodiť pocit relaxácie, vyrovnania a pokoja.
V poslednom období sa autorka vo väčšej miere orientuje na tvorbu brošní, pri ktorých sa naplno ukazuje jej schopnosť dokonalého pochopenia a rešpektovania materiálu. Tie tvorili významnú súčasť vystavovanej kolekcie. Danieline brošne sa vyznačujú kombinovaním rôznych prírodnín – plodov, toboliek, mušlí, korálov, perál a iných – s kovom, prevažne striebrom a meďou. Z jej diela sa vytráca geometrickosť a prevládajú jemné oblé línie.
Brošne reprezentujú dve kolekcie nazvané Čakanie na Krištofa a Čakanie na Asterixa. V prvej prevládajú brošne pripomínajúce baňaté tekvičky, doplnené drobnými kinetickými detailmi – malé sochárske objekty. Vo viacerých sa významne uplatňuje inšpirácia intenzívnym vnútorným pocitom z materstva, ktoré významne a pozitívne ovplyvnilo súčasnú autorkinu tvorbu. Druhá kolekcia sa vyznačuje väčším využitím kovu a techniky tepania, najmä striebra, medi a mosadze. Kombinuje ich s prírodnými plodmi, tobolkami.
Šperky Daniely Mládenkovej majú príjemné a zaujímavé tvary a kombinácie prírodnín s autorskými prvkami vynikajúco vystihujú podstatu dnešného sveta zdanlivo nesúrodých momentov.
Hoci je tvorba manželov Mládenkovcov na prvý pohľad v mnohom výrazne odlišná, ich spoločná výstava ukázala určité momenty, najmä názorové východiská, kde sa stretávajú. Hlavnou je ich orientácia na prírodný materiál, ktorému prenechávajú určitú autonómiu a priznávajú prirodzenú krásu jeho tvaru alebo štruktúry. Ďalším momentom súzvuku ich tvorby je príklon k jednoduchosti až minimalistickej čistote s geometrizujúcimi tvarmi.
Miro Mládenek (nar. 1967) vyrastal v Žiline. Prešiel azda všetkými stupňami nášho umeleckoremeselného vzdelávacieho systému, od remesla cez umeleckopriemyselnú školu až po štúdium na VŠVU v Bratislave na Katedre designu v ateliéri doc. Ferdinanda Chrenku a doc. Petra Paliatku. V rokoch 1995 – 1996 bol na študijnom pobyte vo Francúzsku na Ecole des beaux arts v Saint Etiénne.
V tvorbe sochára a dizajnéra Mira Mládenka sa výrazne odráža vynikajúca znalosť materiálu, s ktorým pracuje. Tá mu umožňuje využívať nielen jeho pozitívne, ale aj zdanlivé slabosti. Hoci v minulosti pracoval aj s kovom a sklom, dominantným a inšpirujúcim materiálom sa pre neho stalo drevo. Významnou črtou Mládenkových realizácií je nezvyčajné a originálne riešenie, ktoré pozdvihuje dokonalé remeselné zvládnutie novej, vymyslenej, alebo inak premyslenej tradičnej technológie. Jeho úcta k jednoduchej, ale originálnej myšlienke je zrejmá.
Na výstave boli prezentované vynikajúce kresby a zaujímavé štúdie, nákresy i fotografie realizácií dizajnérskych návrhov stolov a nábytku, interiérových a exteriérových realizácií schodísk a pod. Ale jeho kreativita sa výrazne uplatňuje aj v zdanlivo jednoduchých, malých úžitkových predmetoch. Práve pri nich sa Mládenkova tvorba dostáva až za hranice tzv. úžitkovosti, keď prestávame vnímať obyčajný predmet ako čisto utilitárny. Vytvára svojbytné umelecké artefakty, medzi ktorými majú významné zastúpenie misy. V každej z nich – originálnej a jedinečnej – sa uplatňuje individuálne rozlíšenie použitého materiálu, jeho farebnosť, absorbčné danosti aj prirodzené deštrukcie.
Významnou súčasťou je riešenie technológie ich spracovania. Na presnosť náročný spôsob tvarovania hmoty, keď po milimetroch posúvaný cirkulár postupne prehĺbi miskovité vnútro v segmente dreva. Originálnosť tvarovania objektu presne zrezanými do seba zasúvanými časťami, ktorých vzájomné zakliesnenie formuje pyramídovo sa rozširujúci tvar nádoby. Technologicky nevyhnutný detail – otvor po vrtáku – využíva na zaujímavo riešené nožičky.
Autor eliminuje množstvo úkonov pri konečnej úprave dreva, keď namiesto nich siaha po ohni, pre drevo takom nebezpečnom živle. Ale konečný efekt vypaľovaných misiek pôsobí neuveriteľne esteticky a dokonalo jednoducho.
Minimálnym zásahom vytvára z fragmentu kôry objekt s vlastnosťami misky, keď jej bočné strany ohraničí kovovými klincami, aké sa používali pri podkúvaní koní. Pre svoj výtvarný zámer dokáže využiť i deštruované alebo znehodnotené drevo, keď kresbu v dreve vytvára jeho smrť – hniloba.
Sympatická na týchto dielach je správna miera medzi tým, do čoho autor zasiahne, čo odhalí, a tým, čo ponechá v pôvodnej forme, či je to kôra, farba, alebo praskliny.
Na výstave Doteraz sa návštevníci Považskej galérie umenia v Žiline mali možnosť stretnúť s výtvarným dielom, ktoré je výsledkom riešenia celého komplexu činností tvorcu, od nápadu, výtvarného návrhu cez technické a technologické spracovanie až po konečnú umeleckoremeselnú realizáciu. Hoci ich úžitkový charakter zďaleka nie je zanedbateľný, dominantnou je myšlienka a jej umelecko-výtvarné, dizajnérske riešenie.