Katarína Hubová
Už pri vyslovení slova hračka sa nám v pamäti vynárajú spomienky. Sú to zväčša návraty do detstva, minulosti, obyčajne spojené s príjemnými pocitmi. Možno i preto v nás hračka často vyvoláva úsmev, neodolateľnú chuť vziať ju do rúk, aby sme sa opäť vrátili do sveta, hier a fantázie. Takto sa dajú opísať pocity mnohých dospelých, ale vieme ako to cítia naše detí? Nám možno postačí, že hračka dieťa zaujme, dlhšie sa s ňou pohrá a dokonca nás prekvapí, ak si k nej vytvorí silnú citovú väzbu, ktorá vôbec nemusí závisieť od estetických, funkčných, ekonomicky náročných a iných hodnôt hračky. V súvislosti s hračkou je paradoxné, že sa k dieťaťu dostáva zase len prostredníctvom nás, dospelých. Je na mieste otázka, pre koho a akú úroveň vkusu sa hračky vlastne navrhujú? Majú zaujať dospelého, aby hračku kúpil, či dieťa, aby sa s ňou haralo?
Súčasná hračka, okrem iného musí spĺňať množstvo náročných kritérií, ergonomických, zdravotných, estetických, ekonomických. Návrhár má k dispozícii množstvo vedeckých poznatkov (o psychológii dieťaťa, nových materiáloch, technológiách, zdraví a tiež reklame), ale po návšteve hračkárstva sa často vynára otázka, či sú ponúkané hračky lepšie, krajšie, vhodnejšie pre deti, ako tie staré, „klasické“, ktoré si pamätáme z nášho detstva?
Tradícia drevenej hračky
Väčšina z nás si spomína na svoje drevené kocky, stavebnice alebo aspoň na hojdacieho koníka. To sú hračky, ktoré tvoria „základnú výbavu“ skoro každého dieťa. Drevo, hapticky príjemný materiál, s mnohými vyhovujúcimi vlastnosťami, je predurčený na výrobu hračiek. Hračky sa z neho vyrábali dávno v minulosti a budú sa vyrábať, pokiaľ drevo bude existovať. Drevené hračky, zvieratká, koníky, vtáčiky, vozíky, kocky, stavebnice majú bohatú históriu a starú tradíciu. Rozličné druhy drevín, ktorých na Slovensku bol vždy dostatok a vzťah k ručnej remeselnej práci, podmieňovali u nás výrobu drevených hračiek. Špecifickú oblasť v histórii hračiek každého národa tvoria ľudové hračky. Nie sú len dokladom úrovne a vyspelosti spôsobu života v dejinách spoločnosti, ale svojou krásou, prostotou a pokorou k materiálu, majú ľudové hračky stále čo povedať i súčasníkom. Vynikajú jednoduchou tvarovou štylizáciou. Neopakovateľné čaro majú pohyblivé drevené hračky, technicky založené na jednoduchom princípe, rôzne zvieratká, skoro až abstraktné mužské, či ženské figúrky. Neboli to len výrobky šikovných jednotlivcov, ale aj majstrovstvo špecializovaných dielní. Zobajúce sliepočky sú typickým produktom výrobne v Starej Turej. Kultúra jemne rytého alebo škrabaného ornamentu hnedočervených koníkov na kolieskach, či ľudového nábytku, preslávili jednu z najväčších výrobní hračiek na Slovensku v Kyjaticiach.
Čistá línia tvaru v súlade s námetom, materiálom a remeselným spracovaním, sú trvalým zdrojom inšpirácie pre súčasných i budúcich výtvarníkov.
Drevená hračka má svoje zázemie aj v autorskej profesionálnej oblasti. Inšpiráciu ľudovým umením, opracovaním dreva, jednoduchou štylizáciou uplatňovali a uplatňujú vo svojej tvorbe viacerí autori.
Základy pre súčasné ponímanie dizajnu v tejto oblasti položil v 50. rokoch Václav Kautman, ktorý lásku k drevu a k ľudovému umeniu vyjadril nielen v navrhovaní rôznych predmetov a hračiek pre ÚĽUV, ale aj písaním kníh a návodov pre ľudových výrobcov. Ako pedagóg Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave ovplyvnil mnohých mladých dizajnérov.
Drevené hračky boli súčasťou sochárskej a maliarskej tvorby Vladimíra Kompánka. Štylizácia a motívy sú inšpirované ľudovým umením, ľudovou hračkou. Jeho zvieratká, fašiangové figúrky vyrezávané z jedného kusa dreva majú skôr sochársky charakter. Ak hračka nemá nejaké ďalšie funkcie, má často polohu malej skulptúry.Václav Kautman a neskôr i Vladimír Kompánek pracovali v období, keď sa hľadali možnosti posunov tradície do súčasnej podoby. Takéto postupy sa v histórii 20. storočia opakovali častejšie. I drevená hračka sa stala objektom, v ktorom sa uprednostňovalo tvarové a výtvarné riešenie pred funkciou, a tak sa dostávala do podoby výtvarného artefaktu. Hranica medzi úžitkovým predmetom a malou plastikou nie je teda presne vymedzená. V každom prípade by však vždy malo ísť o hodnoty naozaj estetické, etické a nemalo by sa zabúdať i na význam citového pôsobenia hračky.
Súčasnosť
V porovnaní s priemyselne vyrábanou hračkou, emotívne pôsobenie drevenej hračky zvýrazňuje ručné remeselné spracovanie. Tento princíp využíva sochár Marian Huba v tvorbe drevených hračiek. Sú poučené nielen ľudovým umením, typológiou niektorých predmetov, ale aj tradíciou opracovania dreva.V drevených hračkách – zvieratkách využíva známu techniku dlabania drevených korýt. Tradičná technika spolu so súčasným dizajnom sú cestou k hračke s niekoľkými funkciami zároveň, ktorá rozvíja motoriku dieťaťa. Toto riešenie by mohlo drevenú hračku posunúť vyššie na rebríčku hierarchie výrobkov so špecifickým domácim charakterom v období celosvetovej globalizácie trhov a výroby, keď čoraz väčšmi narastá význam hľadania vlastnej identity.
Tradícia existuje, inšpirácia je bohatá, tvorivé zázemie u nás je, a predsa vývoj drevenej hračky, ktorá má lepšie podmienky pre domácu výrobu ako ktorékoľvek iné druhy hračiek (napr. textilné, plyšové, plastové), nie je taký, ako by sa dalo predpokladať.
Bohaté skúsenosti, žiaľ nie pozitívne, má s priemyselnou výrobou hračky dizajnér Tibor Uhrín. Jeho drevená stavebnica Gringo, ocenená v r. 1993 cenou za Dobrý dizajn, má za sebou vlastnú históriu. V rokoch 1995 sa začala perspektívne rozvíjať výroba stvavebnice v Kremnických Baniach, kde, mimochodom, je stará tradícia výroby drevených hračiek. Najväčším problémom bolo dostať sa a udržaťna domácom a zahraničnom trhu. Na Slovensku je trh relatívne malý a mladý a zákazník neškolený. Tam, kde je veľký a vyspelý, existujú výrobcovia s dlhoročnou tradíciou, ktorí len ťažko medzi seba pustia nováčika. V súčasnosti výroba hračiek v Kremnických Baniach už neexistuje. Podobne sa nepodarilo rozšíriť zámery s navrhovaním a výrobou drevenej hračky s rehabilitačným podtextom ai Michalovi Longauerovi. Okrem spomínaných autorov sa drevenej hračke venujú i Karol krčmár a Václav Kautman ml. Zdá sa, že akokoľvek je drevená hračka priam stvorená pre domácu výrobu, problém je ju predať. Vraciame sa späť k otázke, kto vlastne hračku kupuje? Málo je teda vzdelaný zákazník a asi aj obchodník. Profesionálni tvorcovia vďaka svojmu odbornému vzdelaniu sú pred nimi o niekoľko rokov vpredu.
Logická potreba tvorby domácej hračky s možnosťou využiť práve drevo viedla odborníkov i k tomu, že bolo založené špeciálne oddelenie tvorby hračky na Škole úžitkového výtvarníctva (ŠÚV) v Kremnici. Na základe koncepcie pražského oddelenia SUPŠ vzniklo v Kremnici v roku 1989 oddelenie Tvorba hračiek a dekoratívnych predmetov. Okrem drevených hračiek, stavebníc, skladačiek a rôznych drevených predmetov sa tu vyučuje navrhovanie bábok pre bábkové divadlo. Nie náhodou jedným z pedagógov odelenia je práve Tibor Uhrín. I napriek vlastnej skepse verí, že má zmysel sa hračke venovať profesionálne. Hračka je rovnakou príležitosťou pre uplatnenie tvorivosti ako iné výtavrné disciplíny.
Časť výučby na oddelení Dizajnu a tvarovania dreva ŠÚV Jozefa Vydru v Bratislave je tiež zameraná na tvorbu hračky z dreva, ktorú opäť asi nie náhodou vedie Marian Huba. Vlastný rukopis spomínaných autorov je samozrejme cítiť i na prácach ich žiakov. Niekorí pokračujú v zameraní na drevo a drevenú hračku i na Vysokej škole výtvarých umení, ale, žiaľ, nie je ich veľa. Málo rozvinutá výrobná a obchodná sieť na Slovensku ich určite v tejto činnosti nepovzbudí.