Zvieratá ako prvky ornamentálnej skladby

Zvieratá ako prvky ornamentálnej skladby

Oľga Danglová

Zoomorfné motívy mali v ľudovej dekoratívnej tradícii na Slovensku stabilné zastúpenie. Ak chceme odkryť stopy ich vzdialených, zabudnutých symbolických kódov, môžeme siahnuť až k antickej tradícii. V ľudovej predstavivosti a ornamentálnych zobrazeniach sa niekedy zvieratá objavovali v súvislostiach a významoch blízkych antickej symbolike.

Páv bol, podobne ako v ľudovom prostredí, aj v staroveku spojený s predstavou krásy a pýchy, had bol zas symbolom zla a temnoty. Na antické dedičstvo nadviazala i kresťanská ikonografia a symbolika. Had bol podľa biblickej interpretácie opäť reprezentantom zla, pokušenia a hriechu.V kresťanskom umení stelesňoval diabla. V inej významovej súvislosti mohol však nadobudnúť i pozitívne rysy. Ovinutý okolo stromu života znázorňoval múdrosť a dobrotivosť. V ľudovej dekoratívnej tradícii najväčšiu obľubu získalo zobrazenie hada v súvislosti s biblickým príbehom o Adamovi a Eve.

V strednej Európe dekoratívnu tradíciu používania zoomorfných motívov do značnej miery ovpyvnil prírodovedno-náboženský spis, ktorý vznikol okolo roku 200 pod menom Physiologus, ktorý vysvetľoval prírodu cez prizmu náboženského videnia. Kniha bola preložená do viacerých jazykov a obsahovala množstvo ilustrácií, ktoré zohrali významnú úlohu pri formovaní a utvrdzovaní zoomorfných symbolov a ikonografických schém. Reálne zvieratá boli opísané vedľa bájnych, neskutočných, fantastických. Podstatné boli morálne analógie, ktoré sa odvodzovali od dobrých alebo zlých zvieracích vlastností.

Zvieratá ako personifikácie ľudských charakterových vlastností: ľstivosť – líška, sila a majestát – lev, sa stali súčasťou európskej tradície zvieracích bájok, ktorá pretrvala od stredoveku prakticky až po súčasnosť. Na našom území sa mravoučné ilustrované príbehy zachovali v podobe unikátnych renesančných tlačí pochádzajúcich z Prostějovskej tlačiarne z roku 1586. Podobné renesančné drevorezy neskôr používala Škarniclova tlačiareň v Skalici; z jej dielne vyšli aj početné tituly určené pre široké ľudové vrstvy.

V používaní zoomorfných prvkov v ľudovej ornamentálnej tradícii sa dá vytušiť aj sprostredkovaný vplyv heraldiky, ktorá značnou mierou prispela k zovšeobecneniu zoomorfných motívov. V priebehu vývinu sa heraldické znaky a zoomorfné motívy, ktoré ich sprevádzali, začali objavovať na najrozličnejších predmetoch každodenného použitia, nábytku, textíliách, pričom sa do popredia čoraz viac dostával ich dekoratívny kontext.

Dekoratívnu podobu zoomorfných motívov v krajinách strednej Európy silne ovplyvnil vzorník Johanna Sibmachera Schon Neues Modelbuch, publikovaný v Norimbergu v roku 1597. Sibmacher vniesol do svojho vzorníka aj impulzy z heraldiky, ktorej podstatnou zložkou boli aj zoomorfné elementy. Vzorníky nadobudli v Európe značnú obľubu, vyšli v pôvodných i prepracovaných mutáciách a ovplyvnili charakter vzorovania nielen textilného dekoru, ale prostredníctvom šablón a foriem prenikli aj do iných remeselných odvetví – medovnikárstva a kovospracujúcich remesiel.

Okrem motívu vtákov v súbore zoomorfných motívov tvoriacich súčasť ľudovej ornamentiky k najobľúbenejším a najčastejšie zastúpeným patrili motívy jeleňa, baránka, barana, hada, koňa, leva, menej ryby a jednorožca.

Jeleň ako ušľachtilé, mrštné zviera spanilého vzhľadu sa považoval za kráľa lesov. V histórii sústredil okolo seba množstvo mýtov, povestí, legiend, obyčajov a čarov. Pútal už človeka prehistorickej doby a pravdepodobne už vtedy sa stal súčasťou jeho magického sveta. Bol kultovým, totemickým zvieraťom viacerých európskych a ázijských kultúr, v stredoveku obetným zvieraťom. Zámerom obety boli zrejme plodonosné a apotropajné ciele. Skutočné živé obete sa postupne nahradzovali figurálnym pečivom, ktoré sa u západných Slovanov pieklo na hody.

Skutočnosť, že jeleň každoročne obnovuje parožie, sa stala podkladom analógie o obnove krstom. V biblickom symbolickom spojení jeleň znamenal dušu pokrsteného, alebo stelesňoval samotnú kresťanskú vieru.

V rozprávkach a legendách známych na území Slovenska vystupuje biely jeleň s krížom medzi parohami a hviezdou na čele a na hrudi ako zázračný jeleň, pomocník človeka v nešťastí. Podľa ďalších interpretácií a zobrazení jeleň nesúci v papuli halúzky s listami alebo žaluďmi, navodzujúcimi asociácie na strom života, prináša omladenie, ozdravenie a dlhý život. Týmto interpretáciám je blízke i chápanie jeleňa ako symbolu mužskej potencie.

Figúra jeleňa sa často využívala v heraldike. Uhorský šľachtický rod Pálffyovcov, ktorý mal panstvá na území Slovenska, mal vo svojom erbe skáčuceho jeleňa a drevené koleso.

V ľudovovom dekoratívnom umení Európy získal jeleň uplatnenie v rôznych materiáloch a technikách. Stretneme sa s ním prakticky všade v textilnom dekore – na tkaninách a vo výšivkách, patril k častým figurálnym motívom maľby na hrnčiarskych a fajansových tanaieroch. Na Slovensku okrem toho našiel uplatnenie vo vzoroch na modrotlač a medovníky. Stal sa súčastou ornamentálnej skladby v ľudovom rezbárstve.

Zobrazenie baránka, ktorého podstata bola zviazaná s náboženskou interpretáciou zdôrazňujúcou raz súvislosti Kristovej obete, inokedy Kristovho víťazstva a Vzkriesenia, sa uplatňovalo v krajinách Európy i na našom území predovšetkým na predmetoch používaných pri bohoslužbách – nádobách, kalichoch, cirkevných textíliách, alebo v inom kontexte súvisiacom s religiozitou – formách na pečenie oblátok, medovníkov, veľkonočných koláčov. Pritom motív Agnus Dei si neprisvojila len katolícka, ale i reformovaná cirkev.

K značnému rozšíreniu motívu prispeli aj rozsiahlo distribuované renesančné vzorníky. Baránok ako súčasť vzorovania technologicky založeného na počítaní nití a ok v sieti je podľa renesančnej „mustry“vykreslený najčastejšie v podobe dvoch proti sebe stojacich zvierat držiacich kríž so zástavou. Kompozícia je rytmicky členená kvetinovým krom alebo talianskou vázou, ktoré dotvárajú priestor medzi zoomorfnými prkami. Zvieracia figúra býva tiež centrom rastlinnej kompozície, z ktorej vyrastajú úponky ukončené kvetmi. Vo vývinove mladšom, dalo by sa povedať „ľudovejšom“ spôsobe adaptácie motívu vytvárajú zoomorfné figúry, radené jedna za druhou v pravidelných odstupoch, obrátené jedným smerom, disciplinovaný pásový vzor.

Zobrazenie baránka a barana v ľudovom umení niekedy na prvý pohľad splýva, baránok sa však vo väčšine prípadov spodobuje v ustálenej schéme nadväzujúcej na biblickú symboliku, s príznačným atribútmi svätožiarou, zástavou a krížom. Z celkom odlišných pohnútok pramení spodobovanie baránkov, baranov a oviec v pastierskom rezbárstve. Pastieri sa celkom prirodzene pri zdobení pastierskych hudobných nástrojov, predmetov a náradia inšpirovali dôverne známymi situáciami každodenného života a vo svojich rezbárskych výtvoroch stvárňovali žánrové výjavy alebo aspoň náznaky žánrových výjavov pasenia a dojenia oviec.

Hlava barana so špirálovite zahnutými rohami svojím tvarom priamo inšpirovala k dekoratívnemu využitiu. Pastieri do ich tvaru formovali rúčky palíc, ktorým pripisovali značný až magický význam. Podobným spôsobom ich využívali aj pri dekorovaní úch črpákov.

Významnú úlohu vo viere pastierov hral had. Pastieri – rezbári ho preto často a s obľubou zobrazovali v presvedčení, že palica s obrazom hada nadobudne magickú silu. Iný spôsob vysvetlenia prítomnosti motívu hada na paliciach vychádza z jeho chápania ako zápornej bytosti. Zobrazením hada, diablovho spojenca, bolo možné diabla prekabátiť, predísť jeho intrigám a zlu. Huculi verili, že palica, ktorou zabije človek na jar hada, získava čarodejnú moc a dá sa pomocou nej odvrátiť ľadovec.

Hra s telom hada bola výtvarne najpútavejšia a rezbársky najviac dopracovaná pri formovaní úch črpačiek, kde bol had najčastejšie stvárnený ako samostatná plastická figúra. Osobitým spôsobom je riešený motív hada na severoslovenských črpákoch. Na najstarších formách je zachytený v podobe ochranného mýtického hada s korunkou. Korunka je niekedy nahradená výčnelkom, výbežkom, ktorý je zdobený vruborezom. Schematické štylizované riešenie výčnelku zvádza k rozmanitým interpretáciám, podľa ktorých je výčnelok považovaný raz za hrebeň kohúta, inokedy za konskú hrivu alebo páviu korunku.

V kultúrach mnohých národov bol kôň kultovým zvieraťom, ambivalentným symbolom slnka, mesiaca, života a smrti, múdrosti, ušľachtilosti a dalších pozitívnych vlastností. Bol posvätným zvieraťom mnohých antických, slovanských a germánskych bohov. Koňmi boli ťahané triumfálne vozy mytologických postáv. V rozšírenej viere, že konská hlava alebo lebka skrýva v sebe ochrannú moc, dokáže odvrátiť zlé sily, živelné pohromy, choroby dobytka a prináša šťastie, možno pravdepodobne hľadať vysvetlenie, prečo sa v európskej výtvarnej tradícii objavuje tento zoomorfný motív ako architektonický prvok. Hlava koňa, alebo najčastejšie dve odvrátené konské hlavy zobrazené z profilu, sa umiestňovali na štíty domov. Forma zobrazenia mala pritom svoje konštrukčné opodstatnenie – hlavy dekoratívne ukončovali prekrížené trámy domového štítu. Na podobnom princípe rezbárskeho tvarovania odvrátených konských hláv sa konštruovali aj svietniky.

Koník ako dekoratívny motív patril k archaickým spôsobom zdobenia úch črpákov v škandinávskych krajinách a v Rusku, ale i na Slovensku. Často sa objavoval v repertoári medovnikárskych figurálnych tém, ktoré boli v podobe husára na koni reminiscenciami na jazdecké sochy vodcov. Vyskytoval sa aj v maľbe na keramike buď v schematickejšom podaní, ktoré bolo ovplyvnené drevorezbárskymi predlohami, alebo v zložitejších figurálnych kompozíciách, kde vystupoval v realistickejších situáciách pri orbe, ťahaní voza, bitevných a loveckých scénach.

Lev sa vo všeobecnosti v rôznych kultúrnych prostrediach považoval za kráľa zvierat. Atribúty leva – moc, vznešenosť, sila – ho predurčili k symbolike víťazstva i v heraldickom aspekte. Stal sa favorizovaným emblémom v erboch európskych šľachtických rodov, prisvojili si ho ako znak aj českí králi. Ako heraldické zviera je väčšinou silne štylizovaný, spodobnený vždy z profilu ako vzpínajúca sa alebo kráčajúca figúra, najčastejšie v pozícii dvoch proti sebe stojacich zvierat. Heraldické zobrazenie leva si osvojili v strednej Európe aj cechy ako vzor pre svoje emblémy. Nájdeme ho na cechových artikulách – písomnostiach, ktoré právne dokladali existenciu cechu, symbolizovali jeho legálnosť a česť, na cechových pečatiach a insígniách. Zobrazenie leva na predmete bolo dôkazom, že ide o majsterštuk – špičkový remeselný výrobok. Musel ho zhotoviť tovariš, ak chcel dokázať svoju zručnosť a spôsobilosť stať sa členom cechu.

Ako súčasť dekoratívnej skladby, žánrových výjavov, alebo ako samostatný plastický či maliarsky námet sa v textilnom, rezbárskom a keramickom dekore uplatnili aj zobrazenia ďalších zvieracích druhov. Čo do frekvencie zastúpenia a kultúrnohistorickej dôležitosti však nemali v ľudovom dekoratívnom prejave na Slovensku taký význam ako už uvedené zvieratá.

Pri spätnom pohľade možno vývin zoomorfnej ornamentiky charakterizovať v tejto vývinovej postupnosti: V ľudovom dekoratívnom prejave staršej vývinovej vrstvy, ktorú charakterizuje geometrická ornamentika, sa zoomorfné motívy objavujú len zriedka, najčastejšie v podobe geometricky štylizovaných vtáčích motívov. Zoomorfné motívy sú frekventovanejšie v koexistencii s novšou vývinovou vrstvou, ktorú v ľudovej dekoratívnej tradícii predstavuje rastlinná ornamentika. Zvieracie motívy, najmä v textilnom a rezbárskom dekore, sa včlenujú do rastlinnej skladby, berú na seba znaky vegetatívnej podoby, prispôsobujú sa v líniách a tvaroch rastlinnému okoliu. Stávajú sa prirodzenou súčasťou osovej skladby kvetinového kra, najčastejšie v pozícii proti sebe postavenej alebo odvrátenej dvojice zvierat. V tejto kompozičnej podobe jasne rezonujú stopy renesančného dekoratívneho cítenia. Iným spôsobom sú zvieratá vložené do figurálnych kompozícií, žánrových výjavov v maľbe na keramike. Tu sa stávajú dôležitým prvkom námetu ilustrujúceho situácie každodenného života, poľovnícke a bitevné výjavy.

Zobrazenie zvierat je v niektorých prípadoch napokon dotiahnuté do štádia samostatného zobrazenia, ktoré špecifickým spôsobom dekoruje predmet. Je to napríklad zoomorfná plastika ako výrazný motív na pastierskych črpákoch, črpačkách a paliciach, alebo do zoomorfnej podoby stvárnený predmet ako celok – to je prípad medovníkov, drobnej figurálnej keramiky a úľov.

Čo sa týka symboliky zoomorfných motívov, toho, či je istý motív nositeľom informácie, alebo je to len púhy element, jeden z ostatných v dekoratívnom celku, o tom sa dá uvažovať z prípadu na prípad. Je pravda, že zobrazenia zvierat, ktoré v transformovanej podobe nájdeme aj v ľudovom výtvarnom prejave, boli v dávnej minulosti nositeľmi bohatých mytologických, vierových a erotických významov. V niektorých prípadoch určite i ľudový tvorca vychádzal pri dekorovaní a tvarovaní predmetov zo symbolických zámerov. Naznačujú to niekedy súvislosti medzi funkciou predmetu a výberom zoomorfnej motiviky, napríklad umiestnenie hada na pastierskych nádobách a paliciach. Vcelku však možno významovú stránku zoomorfných motívov, zvlášť na múzejných pamiatkach, už ťažko rozlúštiť. Je možné, že motívy, ktoré mali stabilné miesto v kultúrnej histórii, boli známe v antike, v kresťanskej symbolike a mali svoje miesto aj v heraldike, sa do ľudovej výtvarnej kultúry dostali síce cez adaptáciu ikonografickej tradície, ale tá bola prevzatá viac z vizuálnej, než z obsahovej stránky. V ďalšom tradovaní potom zmenou figúr a fragmentáciami začali zoomorfné motívy žiť svojím vlastným životom.

ÚĽUV