Juraj Zajonc
Hoci nie je známe, kedy sa tkanie v škále textilných techník objavilo, ide zrejme o najmladší spôsob zhotovovania textilu. Od neolitu, z ktorého pochádzajú prvé stopy existencie tkania, sa až dodnes jeho technologický princíp nezmenil. O to väčšími zmenami však prešli nástroje a zariadenia slúžiace na rozdeľovanie nití osnovy a tvorbu rozličných väzieb, na prevlečenie útku, na jeho ubíjanie či na tkanie vzorovaných tkanín. Kontinuitu výroby tkanín na území Slovenska potvrdzujú nálezy hlinených závaží zo zvislých tkáčskych stavov i odtlačky tkaných štruktúr na keramike pochádzajúce už z neolitu. Tradičná výroba tkanín, ktorej základ tvorili ľan, konope a ovčia vlna, tu na rozdiel od viacerých iných oblastí spracovania surovín existovala dlho iba v podobe domáckej výroby úzko spätej s poľnohospodárstvom. Výraznejšie sa od neho začala oddeľovať až v 12.-13. storočí. Samostatné tkáčske cechy začali vznikať v mestách až v novoveku a bolo ich pomerne málo, pretože tkanie plátna sa stále zabezpečovalo predovšetkým domáckou výrobou. V produkcii tkanín na Slovensku zohrávali najmä v 18. storočí dôležitú úlohu aj manufaktúry. Aj napriek rozvoju manufaktúrnej a priemyselnej výroby tkanín si v dedinách stredného, východného a čiastočne i západného Slovenska zachovala domácka výroba zdobených a nezdobených tkanín významné postavenie až do 20. storočia. V domáckej výrobe tkanín sa zachovali staré technologické postupy, dekoratívne prvky a princípy, prírodné materiály, no domácke tkáčky súčasne pristupovali bez akýchkoľvek technologických alebo estetických bariér k tvorbe nových vzorovaných tkanín.