Agáta Žáčková
Tento rok si pripomíname 100. výročie narodenia výraznej a všestrannej slovenskej umeleckej osobnosti, národnej umelkyne Eleny Holéczyovej. Bola nielen významnou výtvarníčkou, ale aj úspešnou autorkou divadelných a rozhlasových hier, knižných publikácií, režisérkou, scénografkou a choreografkou. Vo svojej rozsiahlej tvorbe vychádzala z autentických národných tradícií, zvykov a životných pocitov. Svojou výtvarnou filozofiou, umeleckým krédom a tvorivým zameraním (osobitne v paličkovanej čipke) sa zaraďuje medzi veľké osobnosti slovenskej kultúry a výtvarného umenia.
Elena Holéczyová, rod. Hollá, pochádzala z rodiny, z ktorej už v minulosti vyrástlo niekoľko významných umeleckých osobností. Jej rodisko – Moravské Lieskové – sa nachádza v západnej časti Slovenska. Etnograficky patrí medzi zaujímavé a bohaté oblasti, kde ľudové umenie v čase jej detstva a mladosti ešte žilo v plnej kráse a bohatosti. Záujem o ľudové umenie, predovšetkým o ľudový textil, viedli Elenu Holéczyovú k prehlbovaniu znalostí o textilných technikách používaných v tejto oblasti Slovenska. Elena Holéczyová sa stala uznávanou teoretičkou a erudovanou znalkyňou textilného umenia.
Koncom 40. rokov 20. storočia pôsobila v ľudovoumeleckom družstve Detva ako textilná návrhárka. Navrhovala dekoratívne prikrývky, obrusy, obrúsky, záclony, ozdobné doplnky odevov a pod., ktoré sa vyhotovovali v malých sériách. Svoje tvorivé ambície však napokon upriamila na tvorbu paličkovanej čipky. Začala ju premieňať z intímneho dekoratívneho prvku na artefakt zásadného významu aplikovaného až vo vzťahoch voči priestoru a architektúre.
Obsahová stránka paličkovaných čipiek Eleny Holéczyovej si zasluhuje zvláštne povšimnutie. Čerpala predovšetkým z ľudovej kultúry a umenia Slovenska. Neskôr uplatňovala aj historické námety viažuce sa na vývoj slovenského národa. Rozprávky, slovenské ľudové piesne, balady, zvyky a obyčaje sa stali jej stálym vzorom v tvorbe. Bohatou umeleckou a tvorivou fantáziou ich pretvárala a spracovávala do súčasnej podoby.
Jej prvé práce zo začiatku 50. rokov vychádzali ešte z tradičnej rastlinnej a geometrickej ornamentiky ľudových vzorov. Ich prínosom sa však stala kombinácia viacerých čipkárskych techník a bohatá variácia jednotlivých vzorov. Až v ďalších prácach sa odpútala od zaužívanej ornamentiky v ľudovom textile a jej práce z paličkovanej čipky sa obohatili o figurálnu tematiku. Postupne sa cez staticky znázornenú figúru alebo skupinu figúr prepracovala k vyjadreniu pohybu a k spracovaniu určitého deja. Upaličkovanie figúry, koncentrácia na vyjadrenie pohybu rozohranom na celej ploche cez jednotlivé detaily ju viedli k spracovávaniu stále väčších, zložitejších a kompozične náročnejších reliéfov, farebne bohatších a kultivovanejších.