Ľuba Paučulová
Tradičné tesárstvo (latinsky faber tignarius) patrí nepochybne k najstarším stavebným remeslám i remeslám vôbec. Typické pre tradičné tesárstvo je ručné spracovanie dreva a spájanie drevených prvkov pomocou špeciálnych ručne spracovaných spojov. Tento spôsob je podstatne odlišný od súčasného tesárstva, ktoré využíva strojovo spracované drevo a spájanie pomocou kovových prvkov.
Tesár vyťažené drevo ručne upravoval sekerou. Mechanické pílenie na pílach poháňaných vodným kolesom sa využívalo minimálne od 16. storočia a od 19. storočia sa využívali aj píly na parný pohon. Napriek tomu ručné spracovanie guľatiny na trámy kresaním sa využívalo až do začiatku 20. storočia, v dedinskom prostredí aj dlhšie.
Na Slovensku bolo tradičné tesárstvo, ale i tesárstvo ako také, devalvované v druhej polovici 20. storočia. Drevo na základné konštrukcie (stena, strop, krov) zohrávalo pri stavbe čoraz menej dôležitú úlohu, nahrádzalo sa inými materiálmi. Hromadná výstavba na báze priemyselných produktov tesárov odsúvala len na pomocné práce. V rámci individuálnej výstavby sa často stavali rodinné domy s rovnými strechami.
V súčasnosti sa tesárstvo uplatňuje širšie. Je to však pole pôsobnosti pre novodobých tesárov, ktorí používajú na materiál úsporné lepené a zbíjané konštrukcie, spájané špeciálnymi kovovými prvkami. Ručná práca pri úprave dreva je minimálna. Kontinuita tradičného tesárstva bola skoro úplne prerušená.
Je dosť alebo málo predpokladov pre prežitie tradičného tesárstva na Slovensku ?
V oblasti ochrany zachovaných historických tesárskych prác je veľmi potrebné zlepšiť či už dokumentáciu alebo spôsoby ochrany, ale najmä propagáciu a popularizáciu. V oblasti prípravy odborníkov architektov a technikov je badateľný deficit odborných podkladov a tréningov. Na Slovensku sa pri nových stavbách nenadväzuje na regionálne hodnoty tradičnej architektúry. Tu je priestor pre tvorbu i pre uplatnenie hodnôt tradičného tesárstva.