Rozhovor so Zorou a Štěpánom Palovcami
Sabína Jankovičová
Rozhovor s dvojicou umelcov, ktorí sú partnermi v osobnom živote i na tvorivej ceste, je inšpirovaný úspechmi, ktoré obaja dosiahli v ostatných rokoch, ale aj zmenami vnímania sklárskej tvorby v kontexte ostatných umeleckých disciplín. Sklárska tvorba – „silná“ disciplína i v spektre slovenského umenia od vzniku tzv. Ciglerovej školy – hľadá svoje nové pozície a docenenie.
Štěpán Pala (1944) v rokoch 1959 – 1963 študoval na Strednej škole sklárskeho dizajnu v Kamenickom Šenove, v rokoch 1969 – 1975 na oddelení sklo v architektúre na VŠVU v Bratislave. V 70. a 80. rokoch sa venoval sklárskemu dizajnu do architektúry, najmä monumentálnym osvetľovacím telesám a voľnej sklárskej tvorbe z optického skla, rozvíjajúc zásady konštruktivistického umenia a minimalizmu. V súčasnosti ho zaujíma najmä kresba, v ktorej rozvíja štruktúry fraktálov v sklárskej tvorbe. Získal niekoľko ocenení, napríklad Grand Prix na Glass Trienal v Norimbergu v roku 1993, Gold Prize na International Exhibition of Glass v Kanazawe (Japonsko) v roku 1997.
Zora Palová (1947) v rokoch 1963 – 1967 študovala na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave, v rokoch 1969 – 1975 na oddelení sklo v architektúre na VŠVU v Bratislave. Od geometrickej tvorby, šperku a textilu prešla k sklenenej tavenej plastike sochárskeho charakteru. V rokoch 1996 – 2003 pôsobila na oddelení skla a keramiky na University of Sunderland vo Veľkej Británii, kde vybudovala oddelenie sochy v skle. V roku 2006 získala v Nemecku Coburg Glass Prize, na jar 2007 bola v Mníchove odmenená Bavorskou štátnou cenou za tvorivý prístup v sklárskej tvorbe a v Bratislave Krištáľovým krídlom za umelecký prínos.
Tvorba Zory a Štěpána Palovcov je v istom zmysle protikladná, každý si našiel svoju cestu a spôsob vyjadrovania myšlienok.
Z: „Mám rada, keď môžem voľne tvarovať hlinu a keď sa objaví aj v skle. Ak sú tam odtlačky prstov, tak presne také budú aj v skle. Ak jednu stranu vybrúsim, tak dostanem kontrast hladkých a štrukturálnych povrchov a s tým môžem ďalej pracovať.
Nemala som nikdy vzťah k fúkanému sklu. Prekážalo mi, že to musel vždy robiť niekto za mňa. Pri tavenej plastike mám kontrolu nad všetkým. Sama ju namodelujem, vytavím. Mám aj pomoc, samozrejme, ale proces mám pod kontrolou, to znamená, že je to moja tvorba. Samozrejme, aj pri fúkanom skle mám možnosť usmerňovať sklára, čo robí podľa mojich predstáv, ale výsledky sú stále dekoratívne. Ešte som nevidela urobenú sochu z fúkaného skla, malú či veľkú.“
Štěpán Pala postupuje opačným spôsobom ako Zora, venuje sa racionálnej analýze priestoru pomocou matematiky v kresbe aj skle: „V geometrii smeroval základný postup k minimalizmu, k základnému tvaru, ako sú guľa, štvorsten. Tu je možné aj skončiť, ale mňa zaujíma syntax jednoduchých tvarov. Stále je možné objavovať nové formy, nové rasty. Klasický príklad sú fraktály, ktoré využívajú náhodu. V dlhom rade sa stáva náhoda zákonom, stane sa riadenou programovateľnou náhodou, ktorá už len v malom reťazci vyzerá ako náhoda. Tu sú veľké možnosti. Mňa zaujímajú nové formy, nové spojenia, ktoré vznikajú nadväzovaním jednotlivých prvkov na seba. Myslím, že aj nový matematický postup má svoju novú estetiku. Je to však veľmi namáhavé a je ťažké si to vôbec predstaviť, tu pomáha jedine počítač. Fraktály boli objavené až vtedy, keď mohli byť vizualizované pomocou počítača, inak by nikto nemohol dôjsť na to, že vôbec existujú.“