Príbeh modrotlačiarskej dielne Stanislava Trnku
Oľga Danglová
Stanislav Trnka, „posledný mohykán“ modrotlačiarskeho remesla na Slovensku, spolu so svojou manželkou podľa receptov zdedených po svojich predkoch vyrába modrotlač. Minulosť Trnkovej dielne vedie do Záriečia, pravdepodobne do začiatku 19. storočia. Farbiarsku dielňu spolu so zariadením zdedil v roku 1894 Jozef Trnka, dedo Stanislava Trnku, ktorý zariadenie v roku 1898 presťahoval do Púchova. V roku 1939 prevzali po otcovi remeslo synovia. Najstarší Alojz ju viedol až do znárodnenia v roku 1951. Našťastie aj ďalej pôsobila pod nezmeneným vedením Alojza Trnku. Z troch Alojzových synov zostal verný rodinnej tradícii iba Stanislav.
Pod organizačným zastrešením komunálnych služieb dielňa fungovala do roku 1972. Od polovice 60. rokov tu už Stanislav pracoval spolu s manželkou. Kooperácia s ÚĽUV-om, ktorá sa rozvinula po zrušení púchovského komunálneho podniku, tvorí v histórii dielne samostatnú kapitolu. Je to príbeh úspešnej, obojstranne tvorivej práce, v ktorej sa zúročovala remeselná skúsenosť v strete s inovatívnymi riešeniami návrhárov. Išlo o posun smerom k novým možnostiam využitia modrotlače v modernom interiéri a pri zostavovaní módnych odevných kolekcií. Návrhái ÚĽUV-u (Eva Holáková, Eva Kováčová, Klára Brunovská, Jana Menkynová, Anna Pallová) využívali starú ornamentálnu tradíciu ručnej tlače jedného motívu riedko rozosiateho v ploche alebo pracovali s pásovými formami, bordúrami (prestierania, obrusy, vankúše, závesy, nástenné kalendáre, tvorba módnych odevov). Na prelome 80. a 90. rokov zasiahol do dizajnu modrotlače Jozef Bajus. Pri návrhoch metráže a módnych odevov využíval filmtlač. Stanislav Trnka sa s finesami filmtlače oboznámil ešte koncom 40. rokov.
V rokoch intenzívnej spolupráce s ÚĽUV-om vyprodukoval Stanislav Trnka až okolo 20 000 až 22 000 metrov modrotlače ročne. K sortimentu modrotlačiarskych výrobkov prispel aj vlastnými návrhmi. Priebežne, podľa aktuálnych potrieb, vypomáhal aj pri výučbe adeptov výtvarných škôl.
Aká je situácia s púchovskou výrobou modrotlače dnes? Neružová. Majster Trnka síce získal samostatnú živnosť, ale záujem konzumentov o modrotlač poklesol. Sporadicky záujem o potlačenú metráž prejavujú ešte folklórne súbory alebo jednotlivci, napríklad chalupári. Tradičný modrotlačový dizajn sa občas mihne v odevnej móde či v drobných suveníroch (handrových, šúpoľových bábikách, vrecúškach na vonné bylinky). To je však málo na to, aby sa z modrotlačiarskej produkcie dalo vyžiť. Aj preto zatiaľ ani jeden z troch synov Trnku neprevzal od otca modrotlačiarske žezlo. V súčasnosti dielňa už nepracuje naplno, prispôsobuje sa frekvencii objednávok.
Ako ďalej? Zdá sa, že záchrana púchovskej dielne spočíva dnes možno viac než v obnove produkcie vo veľkom v prístupe k dielni a jej výrobným špecifikám ako ku kultúrnemu dedičstvu.