Jana Rajniaková
Modrotlač sa na Slovensku dostávala do ľudového odevu od 50. rokov 19. storočia. Začiatkom druhej polovice 20. storočia lokálne modrotlačiarske dielne pomaly prestávali pracovať. Je pravda, že v 50. rokoch 20. storočia na krátky čas textilné závody v Ružomberku nadviazali na výrobu miestnych modrotlačiarov a do svojej výroby zaradili tlačené plátno v inovatívnej podobe – v rôznych farbách, no to nespĺňalo vkus dedinských žien a skôr sa uplatnilo v odeve mesta.
Vo Važci nachádzali veľké vzory miesto na perinových povlakoch. Z modrotlače s drobnejším vzorom sa šili najmä zadné časti vrchných sukní, ktoré bývali rovnomerne skladané po celej dĺžke. Ženy vo Važci úzkostlivo dbali na to, aby vzor na plátne po poskladaní vytváral pravidelný tvar, napr. širší či užší pás. Lepšie sa upravovali väčšie vzory, pretože boli umiestnené ďalej od seba a dovoľovali robiť hrubšie sklady. Naopak, jemnejšie vzory si vynucovali užší sklad, čo bolo veľmi náročné na zhotovenie. Treba mať na pamäti, že Važtianky si dávali farbiť domáce plátno, ktoré bolo hrubé, často nepoddajné.
Vo Važci je známych približne 39 vzorov, ktoré v rôznych farebných variantoch tvoria celkom 52 kombinácií úžitkovej perinovej alebo sukňovej modrotlače. Vo väčšine vzorov prevláda rastlinný motív, zriedkavejšie geometrický, úplne absentuje zvierací motív.
Farbené plátno najčastejšie nájdeme na sukniach, úplne sa však vytratilo z perinových obliečok. Modrotlačové vrchné sukne dodnes nosia najstaršie obyvateľky Važca, od 70 rokov vyššie, a to počas výročných sviatkov, v nedeľu do kostola a pri rôznych oslavách v rodine alebo v dedine. Využitie modrotlače v textile a v odeve važeckých žien v súčasnosti doznieva a s veľkou pravdepodobnosťou zanikne odchodom poslednej nositeľky. Túto skutočnosť si uvedomujú aj Važťania, ktorí farbené látky odkladajú, zbierajú a vystavujú.