Jozef Lenhart
PhDr. Alena Rybáriková z Bratislavy, etnografka, je dlhoročnou pracovníčkou Ústredia ľudovej umeleckej výroby. V roku 1973 tu začínala ako výskumná pracovníčka so zameraním na ľudový odev a textil, neskôr sa stala vedúcou krojovej výroby. Zásluhou štúdia tradičného odevu a terénnych výskumov sa vypracovala na poprednú odborníčku v problematike slovenského ľudového odevu v teoretickej i praktickej rovine. Ovláda všetky práce potrebné na zhotovenie jednotlivých krojových súčastí od výberu vhodného materiálu cez strihovú prípravu, vyznačenie výzdoby, šablónovanie, zadanie práce výrobkyniam až po ukončovacie práce. Dokonale ovláda krajčírske remeslo a mnohé tradičné textilné techniky: paličkovanie čipiek, tkanie na doštičke, pletenie na krosienkach, zápästkovú techniku, viaceré techniky výšivky, sieťovanie, riasenie a ďalšie. Znalosti a skúsenosti zo svojej profesionálnej oblasti viackrát publikovala. Z rozhovoru vyberáme:
„Najradšej som robila rekonštrukcie krojov podľa tradičných, starých vzorov. … Realizácia štylizovaných krojov pre folklórne súbory zas budila vo mne kreativitu. Už aj tým, že bolo teba skĺbiť súčasnosť s minulosťou, a to si vyžadovalo dobre poznať pôvodné výrobné techniky, pracovné postupy … Zhotoviť kroj je veľmi náročná práca, ktorá vyžaduje precíznosť, všestrannú zručnosť a dôslednosť.“
„Výskum kroja v ÚĽUV-e sa začal v 50. rokoch 20. storočia. Ja som sa do neho zapojila až v roku 1973 a posledný výskum sa uskutočnil v rokoch 1985 – 1986. Bola to záslužná iniciatíva mojich predchodkýň. Mnohé z nich ani nemali špeciálne odborné vzdelanie, ale vykonávali ho s veľkým zaujatím a odviedli mimoriadnu prácu, ktorej význam docení až budúcnosť. Mali tú výhodu, že vtedy bola ešte ľudová kultúra živá a krojový odev sa nosil. Fotografie, ktoré urobili, nie sú žiadnou rekonštrukciou niekdajšieho stavu odievania na Slovensku, sú to ešte reálne zábery zhotovené priamo v teréne a majú obrovskú dokumentárnu hodnotu. Keď sme v 70. rokoch pokračovali v začatom výskume, už sme veľa vecí museli vyslovene rekonštruovať, zháňať jednotlivé časti kroja, dávať ho dokopy, aby sa mohli urobiť kresby a fotografie. Odborníci by asi takýto prístup nepokladali za veľmi vedecký, ale pre ÚĽUV to malo zmysel. V ÚĽUV-e sa totiž v 50. rokoch začalo s výrobou krojov a pri ich realizácii bolo nevyhnutné mať k dispozícii konkrétne predlohy. Keďže neexistovala žiadna dokumentácia, ktorá by tieto informácie poskytla, začal ÚĽUV s vlastným výskumom. Čas potvrdil, že je to dnes jediný komplexný materiál, z ktorého čerpajú aj vedci z akadémie.“
V posledných Kruhoch na vode mladá dizajnérka Ľubica Poncik zaujímavým spôsobom použila vo svojich odevoch zlatú výšivku z trnavskej oblasti a jej kreatívnym pretransformovaním objavila jej nové estetické hodnoty. „Uvedomujem si, že my starší sme zaťažení konzervatívnejším pohľadom na tradičné hodnoty, medzi ktorými má výšivka najvyššie postavenie. Stále ju vnímame v podobe, ako sa robila. Ľubica Poncik ju ale dokázala vidieť úplne ináč. Nezaťažene. Práve táto voľnosť jej umožnila sprístupniť jej nevšednú krásu a nájsť pre ňu nové uplatnenie. Súčasné a módne. V dnešnej dobe je už nezmysel chcieť naaplikovať na odev niečo v tradičnej technike – je to z finančného i časového hľadiska neefektívne a náročné na údržbu. Jej prístup je objavný, regionálne zaraditeľný, model nositeľný a finančne dostupný.“