Jaroslav Liptay
Posledné desaťročia priniesli do búrlivého procesu výstavby a prestavby sídiel mnoho marazmu, výsledkom čoho je disharmonický obraz našich miest a dedín. V mestských aglomeráciách sú to najmä bezduché sídliská, na vidieku neproporčná zástavba, často živelne ovplyvnená kampaňami rôzneho druhu a kvality. Vo všeobecnosti ide o zlyhanie tvorcov, ako aj o nedôslednosť a nekvalitu v činnosti príslušných orgánov. Dôvody sú rôzne.
V objektoch ľudového staviteľstva dodnes nachádzame hodnoty rozmanitosti, invencie a harmónie, ktoré sú stále príkladom a zdrojom inšpirácie. Usmerňovanie tvorby v „tradičnom“ slohu s využitím prvkov a znakov ľudového staviteľstva je však značne problematické a diskutabilné, nakoľko podmienky (sociálne, technologické, ekonomické a pod.) z čias vzniku pôvodnej ľudovej stavebnej kultúry dnes spravidla pretrvávajú iba v spomienkach staršej generácie alebo v archívnych dokumentoch. Nevhodne môže dopadnúť neuvážené a neodôvodnené uplatňovanie a formálne používanie pôvodných prvkov a znakov ľudového staviteľstva. Vážnymi nedostatkami sú najmä regionálne formy a prvky, ktoré sa nevhodne objavujú mimo regiónov svojho pôvodu. Podobne nevkusne a gýčovo môže skončiť použitie „iba“ niektorých prvkov typických pre určitý región na dome v inom regióne, prípadne vzájomné miešanie takýchto prvkov. Vhodnejšia je profesionálne zvládnutá interpretácia pôvodných prvkov, inšpirácia, tvorivé hľadanie nových foriem vychádzajúcich z bohatosti ľudových tradícií vidieka. Zlým príkladom je rekonštrukcia Koliby Expo na bratislavskom Kamzíku, ktorá bola prestavaná do tvaru neokrôchaného gýča, s použitím prvkov a detailov, aké sú v príkrom rozpore s čistotou a jednoduchosťou výrazu našich ľudových stavieb.