Ida Sládková
Zberateľstvo je staré ako umenie. Vďaka záľube zberateľov sa dodnes zachovali diela, ktoré dnes predstavujú cenné kultúrne dedičstvo ľudstva. Iba výnimočne je v týchto zbierkach zastúpené ľudové umenie. Situácia sa mení až koncom 19. storočia, keď do zbierok začínajú postupne prenikať i úžitkové predmety každodennej potreby. Spontánne vytváraný ľudový „dizajn“ sa stáva predmetom ochrany a popri odbornom záujme etnografov si, vďaka dostupnosti, veľmi skoro získal pozornosť zberateľov. Významnú úlohu v tomto smere zohrala u nás Národopisná výstava českoslovanská, ktorá sa v roku 1885 uskutočnila v Prahe. Výstava sa stala výzvou pre národne cítiacich nadšencov a cestou k vytváraniu súkromných etnografických zbierok, ktoré sa stali základným kameňom slovenského múzejníctva.
Magickú príťažlivosť ľudového umenia spoznal aj uznávaný nestor ľudovej umeleckej výroby a etnograf Jozef Lenhart, majster troch remesiel, ktorý sa viac ako pol storočia podieľal vlastnou tvorbou na oživovaní starých majstrovských techník. Zbierka Jozefa Lenharta je typickou etnografickou zbierkou, ktorej ťažiskom je pastierske umenie regiónu, z ktorého pochádza. V tom je výnimočná. Vznikla v tridsiatych rokoch 20. storočia, v čase, keď začala industrializácia a rozvoj baníctva v handlovskej doline radikálne meniť tradičnú formu života, ktorou bolo poľnohospodárstvo a salašníctvo, a likvidovať s ním spojený typický výtvarný prejav.
Osobne je majster Lenhart presvedčený, že veci si človeka nájdu, či to on chce, alebo nie. Oslovia ho a on si ich iba na určitý čas privlastní a dá im novú šancu byť. Pretože si žijú vlastným životom a kto vie počúvať, tomu sú ochotné aj rozprávať o svojej úchvatnej minulosti.